PREČO BYŤ LEPŠÍ

Predčasom som stál v rade v predajni s ovocím a so zeleninou. Sedemdesiatnik

plus x rokov práve žiadal osemnástku pri pokladnici, aby z jeho nákupu zobrala

jeden z dvoch pomarančov, pretože nemá dosť peňazí. Navrhla, aby ten

pomaranč považoval za jej minidarček. Aj sa červenal, keď jej ďakoval s tým,

že ho nemôže prijať. Nepatrí sa predsa chcieť to, na čo nemáte, vysvetľoval.

Vyplatil jej drobnými tridsaťdeväť korún za niekoľko mrkiev, tri jablká a

pomaranč. Na moment sa dotkol jej prstov a vyšiel z obchodu. Vnímal som, že

to bol môj učiteľ. Taký, na ktorého sa nezabúda. Bolo mi nanič z toho, že si

práve on, ktorému budem vždy tlieskať, nemôže dovoliť viac. Vždy sa pred

ním pokloním za jeho prísnosť, múdrosť a za znalosť ľudí dosť málo

dospelých. Aj ako starec si zachoval dôstojnosť, a tešil sa očami dvom

lístkom na novoročný koncert, ktoré som mu venoval.

Chcel som touto príhodou naznačiť verejnosti, že by bolo načim usporiadať

prinajmenej výročne pre všetkých, ktorí odovzdali kus seba samých novým

generáciám, a zároveň neostali v živote nikomu nič dlžní, takpovediac

vďačnostný megakoncert. Je totiž fakt, že v našej spoločnosti sú dôchodcovia

vo väčšine prípadov postavení na jej perifériu alebo vyháňaní do jej

nehostinných končín. Napriek tomu, že prispeli vrchovato napríklad k

atraktívnosti jej majetku, tak najviac znášajú nevydarenosť či neviditeľnú

návratnosť doterajších reforiem. Akoby sme ich nechceli vidieť v dynamike a

bránili sa za každú cenu pochopiť to, ako mysleli, čo vykonali a o čo sa

pričinili v konečnom dôsledku. Nie sú v štandardnej životnej pozícii, ba

skôr naopak, keďže nimi vytvorené hodnoty podľa oficiálnej propagandy nikdy

neboli a pamätníci nemajú - nebudú mať šancu (a keď, tak v ilegalite svojich

domovov).

Ideológom dneška musí byť nepríjemné, že stále jestvuje milión občanov, z

ktorých väčšina neberie tvrdenia, že vo svojej mladosti nepoznali vidličku a

nôž, vaňu s teplou vodou, šampón, tobôž knihu, rádio a televíziu. Akoby

mohli, keď skočili zo stromov či spadli ako dozreté ovocie na zem koncom

minulého storočia. Potvrdzujú to objavy mladých adeptov televíznej

žurnalistiky, ktorí za začiatok reformy v školstve označujú, že deviataci

budú mať možnosť prihlásiť sa na štúdium na dvoch stredných školách a

podaktorí bez prijímacích pohovorov. To sú veci, ktoré však boli v

totalitnom režime, ale iba vďaka hlbokému nedorozumeniu. Dnes sa však

neznížme k úvahám o tom, čo bolo-nebolo, ale pokúsme sa prejaviť najvyššiu

úctu nielen kvôli sviatkom vianočným, ale principiálne voči generáciám

predchádzajúcim. Vyrovnajme sa už s tým, že v porovnaní s našou boli nemenej

slušnou a ambicióznou.

Nedá sa nepovedať otvorene, že za tých viac ako trinásť rokov od začiatku

lepších čias boli a sú na tom rovnako (či horšie!) dôchodcovia, ktorí

nemajú šancu pracovať, alebo reštitučné či objemné dedičstvo a časté výhry

zo stávkových hier. Alebo neboli na správnom mieste a v správnom čase

aktívnymi, prípadne investormi v privatizácii. Nehovoriac o tých, ktorí sú

sociálne odkázaní alebo sú chorí. Práve tejto skupine sa však najľahšie

prežijú ďalšie zdražovania a nové platené služby, napríklad v zdravotníctve.

Len preto, že väčšina z nej je zvyknutá šetriť, ba dokonca niečo si aj

odložiť na ešte horšie časy a má minimálnu spotrebu. Nebude sa búriť, lebo

už nemá „horúcu krv“, a my všetci, ktorí sa k dôchodkovej hranici

približujeme, sa môžeme hanbiť. Za ich životnú úroveň a za to, čo

dostali-nedostali z privatizácie. Za ich sociálnu zraniteľnosť a v mnohých

prípadoch za nedôstojný život.

Začnime vnímať aj tých, ktorých nevidíme a nemáme možnosť stretnúť. Aj tí

boli - sú mamami, otcami a starými rodičmi, väčšinou s pracovnou

minulosťou, keď desiatky rokov prispievali na vtedajšie investície a ich

užívanie neraz až do dnešných dní. Je tu predsa dôvod na zamyslenie o tom,

ako sa dajú nevyužiť historické šance a spáchať ďalšiu sociálnu

nespravodlivosť. Každá nevydarená privatizácia, viditeľná v devastácii

objektov a zariadení, by si zaslúžila odtnúť aspoň malíček jej pôvodcom.

Niektorým by sa zišlo niekoľko desiatok malíčkov, a dnes sú vození

limuzínami. Kým sa stretnú s trestom, tak z dnešných dôchodcov ubudne

polovica, a tí noví už budú mať inú skúsenosť. Nebudú sa trebárs čudovať

žalobe prezidenta republiky na konkrétne nemocnice, ktoré mu mali spôsobiť

ujmu na zdraví. Ešte si pripomínajú „novembrové ideály“ o rovnosti pred

Najvyšším, ale aj v nemocnici.

Dnes sa hrať na pravicových, ľavicových či nejako rozkročených kamsi od

stredu, nemá lesk. Ide o to byť slušní v politike a v transformačnom procese

myslieť aj na tú väčšinu. Na blízkych rodinne, ale aj na svojich pracovníkov

a všetkých, ktorí majú vôľu žiť. Nielen tých sociálne zraniteľných, ale aj

tých, ktorí sa nemohli chytiť šance v tom historicky krátkom období, keďže

jednoducho neboli, a tiež nemali tie potrebné kontakty. Nemorálnych, arogantných z moci a praobyčajných tupcov tu bolo či stále je viac ako dosť. Aj zajtra, či radšej hneď myslime spoločne na to, ako docieliť, aby bolo čo najmenej ľudských devastácií. Ako donútiť

zodpovedných, aby pochopili tento rozmer dneška a zaplnili ho rozumnými

riešeniami. Absentujúcich v celom rade rezortov predlhé roky, čo nezatrú vo

vedomí ani účasť na novoročnom koncerte v bratislavskej Redute či kdekoľvek

v súčasnom svete.

Peter Kasalovský