Atentáty 21. storočia

Keď zalistujeme v knihách, zistíme, že slovo atentát možno chápať v užšom a širšom význame. Podľa slovníka cudzích slov ide o termín francúzskeho pôvodu, ktorý znamená „vražedný útok na významnú osobnosť, verejného činiteľa“. Slovník slovenského jazyka hovorí o „útoku na život z politických pohnútok“. Rozdiel je zjavný. V prvom prípade sa dôraz kladie na terč útoku, zatiaľ čo v druhom prípade rozhoduje motív. Čiže, ak by sme sa riadili len slovníkom cudzích slov, samovražedné útoky Palestínčanov na Blízkom východe by sme medzi atentáty zaradiť nemohli, lebo v nich o život väčšinou neprichádzajú významné osobnosti, ale obyčajní civilisti. Naopak, ak dôjde k vražde verejného činiteľa, je to atentát podľa oboch definícií, keďže zjavne ide o politicky motivovanú vraždu. Čiže chápanie, ktoré sa udomácnilo v slovenskom jazyku, je omnoho širšie.

Tieto terminologické odtiene zrejme vyplynuli z historického vývoja. Vražda politika, čiže klasický atentát, bola dlhé storočia účinným prostriedkom uzurpácie moci (Kráľ je mŕtvy, nech žije kráľ!). Siahali za ňou dediči trónu, ale aj politickí odporcovia vládnuceho režimu. Účinná bola najmä v obdobiach absolutizmu, kde smrť neobmedzeného vládcu takmer zákonite prinášala zásadné zmeny. Tieto prapôvodné atentáty sa v niektorých častiach planéty zachovali dodnes. Ako taktiku ich napríklad používajú kolumbijskí povstalci či súperiace afganské frakcie. No čoraz viac súčasných útokov na známe osobnosti je dielom psychicky labilných jednotlivcov, za ktorými nestoja žiadne skupiny či organizácie. Len v tomto roku sme boli svedkami vraždy holandského pravicového politika Pima Fortuyna či pokusu o vraždu francúzskeho prezidenta Jacquesa Chiraca. V oboch prípadoch figuroval aj politický motív, no ten nebol prvoradým. Útočníkov k činu totiž nepriviedol politický boj či vízia, ale hlavne vnútorná nevyváženosť. A tak sa tieto atentáty svojím spôsobom viac podobajú smutne známym krviprelievaniam na školách ako klasickým politickým vraždám.

Na druhej strane vyvražďovanie civilistov bolo celé storočia doménou štátu a cirkvi. Masakre rádových občanov ako prostriedok boja za určité politické ciele je „výdobytkom“ modernej doby. Avšak na prahu tretieho tisícročia sú atentátnici pritom čoraz fanatickejší (je čoraz viac samovražedných útočníkov), atentáty spôsobujú čoraz väčšie škody, politické ciele útočníkov sú čoraz všeobecnejšie a ich zbrane sofistikovanejšie. Prečo k tomu prichádza práve

Určite existuje viac príčin, my spomenieme dve možné. V demokratickom zriadení spoločnosti, kde funguje rozdelenie politickej moci, ale aj vplyvné lobistické a záujmové skupiny, sú politici viac-menej nahraditeľní, takže klasické atentáty v klasickom ponímaní prestávajú byť efektívne. No a po druhé na globálnej scéne došlo k zakonzervovaniu priepastného rozdielu medzi bohatým severom a chudobným juhom, pričom tí nevyspelí práve pre svoju vojenskú, ekonomickú a aj politickú zaostalosť nedokážu zmeniť tento nepomer. A tak sa v plnom rozsahu začínajú napĺňať slová o terorizme ako atómovej bombe chudobných, ktoré francúzsky filozof a spisovateľ Sartre vyslovil ešte hlboko v 20. storočí.