Je to reforma či niečo iné?

Ľudová múdrosť hovorí, že zdravie je tá najcennejšia hodnota, ktorú môže mať človek počas svojho života. Pri každej príležitosti a pri každom jubileu si prajeme najmä dobré zdravie, Židia dokonca až do 120 rokov. Položme si otázku - ako, prípadne na koľko si vážime naše zdravie? Pokiaľ ho máme, správame sa k nemu horšie ako macocha k Popoluške v Andersenovej rozprávke a začíname si ho všímať, až keď ho strácame. Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) definuje zdravie ako „stav kompletnej fyzickej, mentálnej a sociálnej pohody a nielen neprítomnosť choroby alebo iného postihnutia“. Podľa WHO je teda zdravie ponímané v širších súvislostiach ako len fyzických. Zdravotníctvo sa teda stará len o časť nášho zdravia a predstavuje relatívne dobre definovaný systém zariadení, ľudského potenciálu, „know-how“, predpisov atď., ktorý sa stará o údržbu našej telesnej schránky. Ide o veľmi komplikovaný a delikátny systém, ktorý je veľmi citlivý na zmeny a otrasy.

Na Slovensku sme si pred 12 rokmi povedali, že nie sme spokojní s výkonnosťou ani kvalitou tzv. „socialistického“ zdravotníctva a zatrúbili sme do útoku s tým, že starý systém musíme povaliť a pri budovaní nového vykročíme k novým métam a šťastnej budúcnosti. Vytýčili sme si smelé ciele reformy - zlepšiť zdravie populácie,

kvalitu služieb,

postavenie zdravotníckych pracovníkov, efektivitu systému. Nástroje, ktoré mali viesť k týmto cieľom boli o. i. zavedenie poisťovacieho systému s cieľom spravodlivého odmeňovania, privatizácie, slobodná voľba lekára, reštrukturalizácia vzdelávania, nový spôsob financovania vedecko-výskumnej činnosti atď. Všetky tieto princípy obsahoval vládny dokument Reforma štruktúry riadenia a financovania zdravotníctva z novembra 1990. Dvanásť rokov ubehlo ako voda, vo funkcii sa vystriedalo deväť ministrov zdravotníctva - S. Novák (1990), A. Rakús (1990 - 1992), V. Soboňa (1992 - 1993), I. Belohorská (1993 - 1994), T. Šagát (1994), Ľ. Javorský (1994 - 1998), T. Šagát (1998 - 2000), R. Kováč (2000 - 2002), R. Zajac (od 2002). Možno nezaškodí pripomenúť si niektoré ich „zásluhy“. Doba ministra Stanislava Nováka sa vyznačovala revolučným kádrovaním a masovou

výmenou vedúcich

pracovníkov po tzv. „vyslovovaní dôvery“, ďalej sa konštatoval nedostatok lekárov a prijal sa dvojnásobný počet medikov na lekárske fakulty, čo sa neskôr ukázalo ako fatálny omyl. Za Alojza Rakúsa sa zrušili krajské a okresné ústavy národného zdravia v rámci zmeny územno-právneho usporiadania (1. 1. 1991), po prechodnom chaose na ministerstve (všetkých vyše 200 subjektov prešlo priamo pod MZ SR, kde na to neboli kapacity) sa vytvorilo osem regionálnych zdravotných finančných správ, ďalej sa zdravotnícke zariadenia premenili z rozpočtových na príspevkové organizácie (1. 1. 1992) a pozornosť sa sústreďovala najmä na tzv. interrupčný zákon. Viliam Soboňa zaviedol do praxe zdravotné poistenie s univerzálnym bodovacím systémom (1. 1. 1993), zrušil

rozpočtové pravidlá

pre nemocnice a polikliniky (august 1993) a odštartoval privatizáciu lekární. Irena Belohorská pobudla v ministerskom kresle len necelé štyri mesiace. Minister Tibor Šagát zaviedol limity na výkony, zrušil tzv. bodovník v ústavnej (1. 4. 1994) a primárnej zdravotnej starostlivosti (1. 10. 1994), umožnil privatizáciu primárneho kontaktu (október 1994) a vytvoril zákonný predpoklad na pluralitný poisťovací systém. Za jeho éry boli prijaté základné zákony o zdravotnej starostlivosti (Zákon 277/94) a o jej financovaní (Zákon 273/94). Ľubomír Javorský opäť menil spôsob úhrady zdravotných výkonov (1. 4. 1994), prijal sa zákon o Liečebnom poriadku (Zákon 98/95) a vydal prvé licencie pre neštátne poisťovne. Tibor Šagát v druhom funkčnom období vyhlásil tzv. krízový stav (1. 12. 1998), ktorý, ako sa ukázalo, v konečnom dôsledku nepriniesol

žiadne úspory,

opäť sa menili pravidlá hry vo financovaní, kapitácia v primárnej a tzv. prospektívne rozpočty v ústavnej starostlivosti (1. 1. 1999). Pretože rozpočty boli protizákonné, neskôr sa zaviedli tzv. „maximálne ceny výkonov“ (1. 6. 2000), čo v praxi znamenalo to isté až na fakt, že sa zrušili dolné hranice rozpočtov a nemocnice sa stali ešte chudobnejšie. Roman Kováč po takmer ročnej „nečinnosti“ najskôr zvýšil tarifné platy zdravotníkov (1. 6. 2001), opäť zmenil systém financovania, tentoraz v nemocniciach podľa počtu prepustených pacientov a indexovanú kapitáciu podľa veku pre praktických lekárov (1. 1. 2002). Za jeho pôsobenia sa prijali zákony o verejnej službe, prenose kompetencií na vyššie územné celky, nový Zákonník práce a ďalšie, ktoré významným spôsobom ovplyvňujú ďalší vývoj v rezorte. Nový minister Rudolf Zajac nám sľubuje trhový mechanizmus, stihol už znížiť zdravotníkom

tabuľkové platy,

navyše zdravotníckym zariadeniam od 1. 1. 2003 hrozia exekúcie.

Dosiahli sme skutočne ciele, ktoré sme si vytýčili? Je zdravotníctvo kvalitnejšie a efektívnejšie? Mnohí tvrdia, že zdravotníctvo sa po 12-ročných „peripetiách“ dostalo takmer na dno, nejako sa stále uberá iným smerom, ako by sme chceli. Zaujímavým fenoménom je skutočnosť, že každý z lodivodov zdravotníctva sa netajil smelými plánmi a cieľmi - vyššia dostupnosť a kvalita starostlivosti, presun starostlivosti z ústavnej do ambulantnej sféry, jednodňová chirurgia, racionálna a efektívna lieková politika, zníženie dlhov, boj proti korupcii atď. S ubiehajúcim časom však vždy nastávalo sklamanie. Pravdepodobne to bude tým, že nie je umením vytýčiť si ciele vo forme pekných fráz, pravý „kumšt“ spočíva v schopnosti tieto ciele aj realizovať, a to vie málokto.

MUDr. Juraj ŠTOFKO, PhD., MBA

V 1977. roku absolvoval na LF UK, má dve kvalifikačné atestácie z neurológie, ďalšiu zo sociálneho lekárstva a organizácie zdravotníctva. Titul MBA získal na University of Leeds vo Veľkej Británii v roku 2000 a vlani titul PhD. na Trnavskej univerzite. Postgraduálne vzdelanie nadobudol na WHO&Harvard University v Grécku, na Harvard University v Spojených štátoch, ako aj na Beeches Management Centre v Severnom Írsku. Vzdelanie si dopĺňal prostredníctvom WHO, potom na Technion, Insititute of Technology v Izraeli, ďalej v Japonsku, v Holandsku a v Spojených štátoch. Je primárom I. neurologickej kliniky FN v Bratislave. Bol tiež námestníkom a riaditeľom Fakultnej nemocnice v Bratislave. Pracoval ako zástupca primára Neurologického oddelenia OÚNZ v Šamoríne (1988 - 1990), ako expert pre neurológiu v Alžírsku (1983 - 1987). V rokoch 1993 - 1995 bol expertom WHO pre reformu zdravotníctva v strednej a východnej Európe. Pôsobí v celom rade brandžových organizácií a zdravotníckych inštitúcií, a, samozrejme, ako učiteľ na LF UK.

(Hd, vs)