ROK ROVNEJŠÍCH AKO ROVNÝCH

Na konci roka s dvoma dvojkami a dvoma nulami si malé Slovensko môže povedať, že z hľadiska medzinárodnej politickej scény to bolo preňho vcelku úspešné obdobie. Po dvoch rokoch od získania členstva v Organizácii pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj (OECD) sme dostali na pražskom summite NATO aj pozvánku do aliancie a onedlho z Kodane prišla definitívna istota, že Európska únia bude tak trochu aj o haluškách. Aj o nás. Slovensko sa tak v siločiarach svetovej politiky jasne zaradilo do tábora západnej civilizácie, ktorý svojou ekonomikou a politikou momentálne určuje chod sveta. Je fajn byť na strane tých úspešnejších (hoci naše peňaženky ešte dlho zlepšenie nepocítia), zároveň si však musíme uvedomiť nielen črtajúce sa výhody (dobrá povesť krajiny, lepší rating pre investorov, symbolickosť hraníc, možnosť pracovať vonku atď.), ale aj novozdedenú zodpovednosť. Vnímajme uplynulý rok aj ako obdobie budovania kolektívnej zodpovednosti (hoci práve tento rok tiež dokázal, že veľmoci si svoj názor vedia presadiť aj sólo štýlom). Plným členstvom v NATO a EÚ sa chtiac-nechtiac staneme spoluzodpovednými za budúce dianie vo svete, keďže obe spomínané nadnárodné združenia, jedno vojenské a jedno ekonomicko-politické, sú už teraz v pozícii neotrasiteľných hráčov na medzinárodnej scéne.

Svojím „robustným rozšírením“ NATO - tento vojenský pakt (pôvodne obranného charakteru, ale po udalostiach v Kosove a v Afganistane už aj útočného) - pokryje de facto celú Európu (od Islandu po Čierne more), lebo európske nečlenské štáty NATO sú buď na periférii kontinentu (Gruzínsko, Arménsko, Azerbajdžan), buď sú akýmisi ostrovčekmi medzi členskými krajinami aliancie (balkánske štáty, Rakúsko, Švajčiarsko, ale aj Fínsko a Švédsko), buď sú málo významné (Moldavsko), alebo už spolupracujú s NATO na priateľskej báze (Rusko, Ukrajina). Z hľadiska nastávajúcich členov NATO je však dôležité, že ani teraz, ani v budúcnosti sa na ich území nebudú rozmiestňovať jadrové zbrane. Keby tak malo byť, je takmer isté, že túžba obyvateľov stredo- a východoeurópskych krajín po NATO by bola mizivá. Veď už teraz sa vlády niektorých krajín strachujú, či referendum o vstupe do NATO (ak sa bude konať) bude úspešné. Lebo ľudia dobre vedia, že reforma armády a modernizácia arzenálov nebude lacná a tiež vedia, že vďaka článku 5 Dohody o NATO budú musieť brániť ktorýkoľvek z napadnutých 26 štátov aliancie. Brániť aj pred terorizmom, čo je momentálne najväčší súper západnej civilizácie a najväčšia výzva aj pre alianciu, ako sa s týmto fenoménom vyrovnať. Terorizmus bol azda tohto roku najskloňovanejším termínom politických prejavov. A ak bude ďalšia vojna s Irakom (január, február?), podľa všetkého to nebude priama záležitosť aliancie, členské štáty si však budú pokladať za morálnu povinnosť pomôcť nejakým spôsobom (bojové jednotky, vojenská technika, poľná nemocnica, špeciálne útvary atď.) hlavným iniciátorom USA a Veľkej Británii v ich ťažení proti režimu v Bagdade.

Ak sa v prípade NATO tohto roku hovorilo o „robustnom rozšírení“, v Európskej únii išlo zasa o „veľký tresk“. Spolu až desať postkomunistických kandidátskych krajín (s výnimkou Malty a Cypru) od 1. mája 2004 rozšíri členskú mapu únie. Západoeurópania, hlboko zahľadení do svojej prosperity, sa veľmi neradi delia o svoje výhody. Myšlienka rozšírenia únie však nakoniec zvíťazila nad egoisticko-lakomými postojmi. Aj vďaka tomu, že Íri v druhom referende o strategickej Zmluve z Nice zavreli ústa optimisticky sa tváriacim europesimistom. Európa si teda polepší, čo sa týka jej pozície v trojuholníku ekonomicky najrozvinutejších regiónov sveta: USA - Japonsko - EÚ. Únii totiž pribudne o pätinu viac ľudí (takmer dvojnásobok populácie USA), zväčší sa jej rozloha a vďaka dynamickejšiemu ekonomickému rastu kandidátov EÚ si polepší aj na poli HDP. Po USA bude únia druhým najperspektívnejšie sa rozvíjajúcim kútom sveta. Aj napriek obavám z rozrastania eurobyrokracie, pomalosti inštitucionálnych reforiem, veľkých rozdielov medzi západom a východom. Doterajšia pätnásťčlenná EÚ dostáva novú krv do žíl, kým napríklad USA sa takejto masívnej „transfúzii“ tešiť nemôžu a nemajú ešte celkom jasné scenáre vybŕdnutia z terajšej ekonomickej recesie. Európanov môže len tešiť, že prvý rok fungovania jednotnej meny bol vcelku úspešný a „psychologický prechod“ z národných mien s tradíciou na nové euro sa stal realitou. Európska komisia dokonca pred niekoľkými dňami odporučila, aby európski predajcovia prestali do polovice budúceho roka uvádzať ceny tovarov a služieb popri eure aj v bývalých národných menách. Euro sa usadilo nielen v peňažných prevodoch, ale aj v mysliach Európanov.

Rok 2002 bol podľa meteorológov z OSN druhým najteplejším od roku 1860. „Otepľovanie sa v ostatných 25 až 26 rokoch zrýchľuje...“, tvrdia odborníci OSN, pričom za najvážnejší faktor udávajú skleníkové plyny. Otepľovanie, ktoré môže zapríčiniť „mrazivé“ scenáre diania na planéte, však nedokáže schladiť „horúce hlavy“ vysokopostavených činiteľov, ktorým ide skôr o rýchly ekonomický zisk, ako o dlhodobú rovnováhu na planéte. Táto kritika „národnej košele bližšej ako globálny kabát“ je adresovaná najmä USA, najväčšiemu producentovi skleníkových plynov, avšak s najmenšou zodpovednosťou za stav vecí. Lebo aj tohto roku Washington odmietol prijať Kjótsku dohodu, ktorej cieľom je obmedziť emisie týchto látok v rozvinutých krajinách do roku 2012 na úroveň o 5,2 % nižšiu, ako je úroveň z roku 1990. Ešteže aspoň Kanada v decembri po dlhých váhaniach protokol podpísala a stala sa tak pre USA nasledovaniahodným príkladom.

Ako to vyzerá, keď „zhlúpne“ počasie (aj vďaka skleníkovým plynom), na vlastnej koži pocítili tohto roku v strednej Európe, kde dlhé dni a noci intenzívne bojovali so sto-, päťsto- až tisícročnou vodou. ČR, Rakúsko, Nemecko, Taliansko, Slovensko, Maďarsko, Rumunsko mali neželaného mokra až-až, až to prinútilo EÚ vytvoriť fond solidarity pre postihnutých záplavami. Európskemu bedákaniu z veľkej vody sa však môžu smiať v Ázii, kde ničivé povodne tohto roku ohrozili milióny ľudí, napr. v Číne, Indii, vo Vietname...

Pápež Ján Pavol II. sa na sklonku roka vyslovil za vytvorenie novej organizácie národov, ktorá by však nemala byť akýmsi celosvetovým superštátom, a za zostavenie charty všeobecných ľudských povinností. Nielen on si myslí, že OSN je už viac ako bezzubá, bez patričnej váhy a rešpektu vo svete. A vraj je iba nástrojom v rukách USA, najsilnejšej veľmoci (ktorá tohto roku po vzniku superministerstva bezpečnosti ešte viac pritvrdila svoju politiku). V Bezpečnostnej rade je však dôležité právo veta, ktoré spútava jednostranné ambície. Na základe toho sa podarilo presadiť zbrojné inšpekcie v Iraku a oddialiť akútne riziko vojny. Aj napriek tomu sa tohto roku svet pod presadzovaním silnej vôle USA (s Veľkou Britániou) postupne pripravoval na možnosť nového vojnového dobrodružstva v Iraku.

Kým sa na jednej strane možno rozozvučujú vojnové tamtamy, v inom kúte sveta, v holandskom Haagu, sa súdnou cestou liečia boľačky po vojnách nedávnych na Balkáne. Hlavným aktérom bol samoobhajujúci sa juhoslovanský exprezident Slobodan Miloševič, ktorému sa na súde darí pokoriť a spochybniť výpovede nielen svojich neprajníkov, ale aj celú sériu svedkov. Naznačuje tiež, že za výbuchom balkánskeho sudu s pušným prachom stáli aj iní „vinníci“ ako tí, na ktorých sa prvoplánovo poukazuje. Proces sa prenáša aj do ďalšieho roka a spolu sním aj reči jedného so svedkov na súde, zakladateľa Svetovej akadémie kultúr a držiteľa Nobelovej ceny mieru Elieho Wiesela, ktorý povedal: „Keď sa na jednu misku váh položí bolesť a utrpenie všetkých obetí, koľko rokov väzenia sa musí položiť na druhú misku, aby bola dosiahnutá spravodlivosť?“ Slová, ktoré patria nielen pre Balkán, ale aj pre nekončiaci sa blízkovýchodný konflikt, vojnu v Čečensku, bojové tamtamy okolo Iraku, pre africké ozbrojené nezhody a vôbec pre všetky sváry sveta. Ľudia váhy spravodlivosti väčšinou odsunuli do roviny náboženskej (virtuálnej), lebo aj keď sa snažia stvoriť čosi ako Medzinárodný trestný súd, ktorý bol tohto roku často „na pretrase“, opäť sa presadí vôľa najmocnejšieho hráča, ktorý chce mať nárok na výnimky. A tak sa do sveta rovných a rovnejších podľa všetkého narodí aj prvé klonované dieťa (vraj v januári, v Belehrade). Keď už klonovať, tak aspoň Ghándhího, matku Terezu a vôbec ľudí mieru, dobra a lásky. Hodnoty, ktoré svet stále potrebuje. Nielen teraz pred Vianocami...