Na mieru zelených?

Minister životného prostredia László Miklós intenzívne presadzuje prostredníctvom zákona č. 529/2002 o obaloch zavedenie veľmi diskutovaných záloh na vybrané jednorazové obaly na nealkoholické nápoje. Neberie pritom ohľady na odborné argumenty zo strany obchodu, priemyslu a spotrebiteľských zväzov, že takéto riešenie si vyžiada minimálne investičné náklady vo výške 2 mld. Sk na nákup automatov na spätný odber odpadov z obalov a ročne rovnakú sumu na prevádzkové náklady. Tie sa, prirodzene, premietnu do cien tovarov, čo vôbec nezaujíma ani environmentálnych lobistov, ktorí hľadajú svoje vzory v najbohatších škandinávskych krajinách, ktoré ako v prípade Nórska ani netúžia po členstve v EÚ. Je preto poľutovaniahodné, že odpadová legislatíva je šitá na mieru niektorým „zeleným“ skupinám, nerešpektujúc súčasnú ekonomickú situáciu krajiny a jej občanov. Zavedením záloh na vybrané jednorazové obaly tak vyjdú navnivoč financie investované do separovaného zberu v obciach, bol to záujem ministerstva životného prostredia? Ak nie, potom je na mieste otázka, čie záujmy sa presadzovali pri príprave zákona o obaloch? Stačí si lepšie preštudovať petície zelených aktivistov a zistíme, že všetky ich pripomienky sa odzrkadlili či už v zákone alebo v návrhoch vykonávacích predpisov. V odborných kruhoch je dobre známe, že Európu obchádzajú obchodní zástupcovia spoločnosti, zhodou okolností so sídlom v Nórsku, ktorá predáva automaty na spätný odber nevratných fliaš. Argumenty uvedené v článku (Ad: V Nórsku áno a v SR problémom, Hd 4. 12.) a všeobecne prezentované environmentálnymi skupinami predstavujú tzv. zázračné riešenia, pričom nikto sa nespýtal, aké náklady sú spojené so zavedením zálohového systému na nevratné obaly. Zdá sa preto, akoby tieto environmentálne skupiny robili priestor pre podnikateľské aktivity dodávateľov týchto automatov. Horšie však je, že sa tak deje pod pláštikom „výraznej ochrany životného prostredia“ v zmysle požiadaviek Európskej únie, pričom EÚ to nevyžaduje a definuje mieru recyklácie plastov bez akejkoľvek špecifikácie na jednotlivé polyméry (PE, PP, PET, PVC). Je pritom zaujímavé, že celá snaha sa točí okolo PET fliaš z nealkoholických nápojov, ktoré na slovenskom trhu ročne predstavujú menej ako 7-tisíc ton, pričom celkové ročné množstvo odpadov z obalov v SR je asi 340-tisíc ton, teda 2 % z celkového množstva odpadu z obalov a menej ako 1 % z celkového množstva komunálneho odpadu. Popritom nikoho nepočujete, ako bude riešiť napríklad polyetylénové a mikroténové vrecúška, PET obaly na oleje, kozmetiku, obaly na zubné pasty, tégliky od potravín, vrecúška na polievky a pod., ktorých je 10-krát viac a je omnoho ťažšie ich vyseparovať a následne recyklovať. Myslím si, že riadiť sa heslom "Chráňme životné prostredie", bez ohľadu, čo to stojí si jednoducho nemôžeme dovoliť. Kľúč na dosiahnutie environmentálnych cieľov je v postupnom zavedení dôslednej separácie komunálneho odpadu v obciach a nie v transformácii 40-tisíc obchodných prevádzok na zberné suroviny.

RNDr. Peter Krasnec

SLICPEN