Transformácia ich nabalila

Len zbožné želania zatiaľ problémy nikdy nevyriešili

Štyri miliardy korún sem, vyše šesť miliárd tam, viac ako desať spolu, dvadsať celkovo. Asi tak by bolo možné zhrnúť čísla, o ktorých sa v poslednom období najčastejšie hovorí v zdravotníctve. Celková zadlženosť lôžkových zariadení podľa Asociácie dodávateľov liekov a zdravotníckych pomôcok (ADL) dosiahla 10 mld. Sk, z čoho dlh len za lieky a špeciálny zdravotnícky materiál (ŠZM) predstavujú približne 4 mld. Sk. V neuhradených pohľadávkach verejných lekární je to za rok 2001 vyše 6 mld. Sk. Plynulé zásobovanie nemocníc liekmi je ohrozené a z ADL upozorňujú na skutočnosť, že problém financovania zdravotníctva presahuje možnosti ministerstva zdravotníctva, a preto je potrebné, aby udržanie úrovne zdravotnej starostlivosti bolo prioritou vlády SR. Nuž, už nie raz sa ukázalo, že zbožné želania povýšené na skutočnosť problémy rezortu nevyriešili. Pozoruhodné poznatky a názory k tejto problematike sa objavujú vždy, keď sa začne hovoriť alebo nebodaj hodnotiť

dvanásť rokov

transformácie nášho zdravotníctva. Ukazuje sa, že medicínsky terén vie o konkrétnej situácii oveľa viac, ako si riadiaca zdravotnícka sféra je ochotná priznať. Napríklad MUDr. Marián Kollár, prezident Lekárskeho odborového združenia (LOZ), pri bilancii toho, čo urobili zodpovední za toto obdobie, okrem iného uviedol, že zdravie slovenského národa sa zhoršuje zo dňa na deň, prístrojové vybavenie našich špičkových nemocníc sa pomaly nemôže ani porovnať s vybavením nemocníc zastrčených regiónov na západ od našich hraníc a výsledkom stáleho hľadania vyhovujúceho systému sú iba dlhy, ktoré sa v zdravotníctve šplhajú k neuveriteľným 20 mld. Sk. Príčiny vidí v absencii jasnej koncepcie reformy zdravotníctva. V súčasnom stave zdroje určené na financovanie tejto oblasti nezodpovedajú skutočným nákladom na poskytovanú zdravotnú starostlivosť. Základným predpokladom stanovenia dostatočného balíka financií je systém zodpovedajúci nielen možnostiam nášho štátu, pri ktorom by sa poskytoval základný štandard, ale aj forma

určitého bonusu,

dostupného pre tých, ktorí očakávajú od poskytovania zdravotnej starostlivosti viac (samozrejme, za príplatok). Aby sa však dalo vypočítať, čo by stála základná starostlivosť a čo nadštandard, je nevyhnutné, aby sa všetky výkony v zdravotníctve vedeli ohodnotiť. Ale je potrebné aj dôsledne kontrolovať efektivitu vynakladaných prostriedkov na fungovanie prevádzky zdravotných poisťovní či sprehľadnenie rozdeľovania vybratých finančných prostriedkov. Nielen medzi odborníkmi je známe, že finančné zdroje určené pre zdravotníctvo nie sú dostatočné na hradenie takej zdravotnej starostlivosti, na ktorú má pacient podľa ústavy nárok. A také kroky, ktoré svojho času urobil exminister Šagát, vyhlásený

krízový stav

(1. 12. 1998) a zákaz nehospitalizovať „neakútnych“ pacientov, k riešeniu viesť nemohli. Najhoršie na tom všetkom je, že situácia v rezorte sa vo väčšej či menšej miere premieta do starostlivosti o pacientov. Medzi medicínskou verejnosťou sa stal populárnym výrok známeho odborníka, prof. MUDr. Ivana Kozu DrSc., ktorý v súvislosti so súčasnou situáciou v zdravotníctve ocenil ako pozitíva práce nemocníc skutočnosť, že napriek problémom stále diagnostikujú a liečia pacientov, schopnosť mimoriadne vysokej úrovne improvizácie s cieľom zachovať funkčnosť nemocnice, ako aj pokroky v ekonomizácii ich prevádzky. Otázna je, podľa jeho vyjadrenia, výhoda značnej

autocenzúry lekárov

pri indikovaní finančne náročných diagnostických a terapeutických metód a tiež cenzúra manažmentu nemocnice pri objednávaní liekov, špeciálneho zdravotníckeho materiálu a nevyhnutných opráv prístrojov. Nuž pri takomto dedičstve transformácie je vari najcennejšie konštatovanie, že skončila.

Ľudmila Koníková