Slovensko zrejme ako „béčko“

Ako vyzerá, približujeme sa k únii vonkajším okruhom

Pri reálnom (nie predvolebnom) nazeraní na hospodársky život v SR odborníci konštatujú, že ani pri vysokých tempách ekonomického rastu nebudeme spĺňať kritériá konkurencieschopnosti skôr ako pred rokmi 2010 až 2015. Ak by slovenská ekonomika dosiahla 4-percentný rast HDP na obyvateľa, zhruba 70-percentnú úroveň EÚ by dosiahla okolo roku 2036. V roku 2021 by to bolo, ak by sme vykázali 5-percentný rast HDP. Pri optimistickom scenári (rast HDP 6 %) vidia odborníci reálny rok 2015. Dvojica predstaviteľov Zduženia priemyselných zväzov (ZPZ) SR Jozef Uhrík a Štefan Lednár v materiáli Hospodárska a priemyselná politika SR pripúšťajú, že sme svedkami prakticky dvojakého prístupu pri hodnotení ekonomickej výkonnosti zo strany zahraničných ratingových agentúr či bankových a finančných inštitúcií. Jedno hodnotenie vyznieva oficiálne lepšie pre súčasnú politickú garnitúru a široko sa interpretuje v domácich médiách, druhé (vnútorné) sa však dostáva už priamo pre subjekty z EÚ, a tu sa už pracuje s prísnejšími kritériami. Odborný pohľad na reálny stav ekonomiky u nás vyznieva podstatne negatívnejšie. Výnimkou je vari posledné vysvedčenie od ratingovej agentúry Fitch, ktorá nepreradila SR do investičného pásma, ale ponechala nás tam, kde pri absencii pragmatickej hospodárskej politiky podpredsedu vlády pre ekonomiku Ivana Mikloša skutočne patríme, teda do špekulatívneho pásma.

Odborné kruhy na Slovensku minimálne dva roky upozorňujú, že sme svedkami dvoch prístupov k hodnoteniu prístupových procesov SR smerom k EÚ. Praktické národohospodárske hodnotenie našej pripravenosti hovorí o horizonte 15 až 20 rokov. Na druhej miske váh stoja rôzne politicko-propagačné analýzy a krasorečnenia o našej pripravenosti z dielne Ivana Mikloša ako vládneho architekta transformácie ekonomiky na trhové podmienky. Ich autori hovoria o horizonte štyroch až piatich rokov. Pripomeňme, že komisár EÚ zodpovedný za rozširovanie únie Günter Verheugen vo vzťahu k výkonnosti českej ekonomiky pomerne jednoznačne povedal, že ekonomika ČR svojou výkonnosťou nie je reálne pripravená dostať sa do EÚ pred rokom 2005. Pre Š. Lednára z týchto a ďalších faktov vyznieva poznatok, ako by sa v tejto etape formovali de facto

dve únie:

Európska hospodárska a menová únia, čiže akýsi klub výkonných a relatívne bohatých krajín. Druhou skupinou sú slabšie krajiny (vrátane SR), ktoré sa do únie približujú akoby „vonkajším okruhom Eړ. Do určitej miery s týmto scenárom korešponduje aj návrh Európskej komisie na poľnohospodárske dotácie kandidátskych krajín. Všetci platia do pokladnice EÚ síce rovnako, no stredoeurópske krajiny majú dostávať podstatne menej ako členovia únie. Stredoeurópski kandidáti o členstvo v EÚ majú mať z hľadiska finančného výhľadu únie do roku 2013 zjavne zviazané ruky. Ak by sa takýto scenár skutočne naplnil, slovenské, české i poľské poľnohospodárstvo stratí reálnu konkurenčnú schopnosť. Počuť dokonca hlasy, že Brusel verdiktom vyniesol nad agrosektorom v týchto štátoch ortieľ smrti. V skutočnosti ak chceme, aby stredoeurópsky rýchlik začal dobiehať

európsku strelu,

musí ísť zákonite rýchlejšie. Dynamickejšia jazda je spojená so zvýšenou spotrebou paliva, a to si pýta viac peňazí ako „ničím nerušená nedeľná prechádzka po diaľnici”, Na porovnanie odborníci uvádzajú príklad Nemecka. Na zabezpečenie ekonomického vyrovnávania bývalých západných spolkových krajín s novými východonemeckými vynaložila vláda viac ako 1000 mld. DEM. Napriek tomu vidíme to, čo vidíme: exodus obyvateľstva z východu na západ a hromadný krach priemyselných firiem bývalej NDR.

Pre slovenských predstaviteľov z toho musí jasne vyplynúť, že z naháňania čiarok za splnené kapitoly v prístupovom procese SR do EÚ nevyžijeme. Adaptácia ekonomiky, ktorej svaly za 40 rokov skutočne „zmľandraveli“, potrebuje dobrého trénera, premyslený tréningový proces. A v rámci neho treba intenzívne trénovať, zároveň však na diplomatickom poli bojovať minimálne do takej miery, aby sme dokázali eliminovať podobné hrozby, ktoré teraz majú zasiahnuť poľnohospodárstvo. Nemôžeme si viac dovoliť prešľapy ekonomického tímu súčasnej vlády, ktorý má v Bruseli obhajovať energetickú koncepciu Slovenska, a pritom v diskusii preukáže, že ani nevie, aký druh reaktorov používame u nás a aký pracuje v iných východoeurópskych jadrových elektrárňach. Európa je dostatočne vyspelá na to, aby dokázala sedieť za rokovacím stolom s každým partnerom. Záleží však len na ňom, ako sa na toto stretnutie pripraví, či

silou argumentov

dokáže presvedčiť druhú stranu a presadiť scenár, ktorý neohrozí úniu, ale postaví na nohy slovenskú, českú, poľskú či inú transformujúcu sa ekonomiku. V Bruseli totiž veľmi dobre vedia, že európsky organizmus nikdy nebude úplne fit, ak má chorú ľavú ruku či na opačnom konci kríva na pravú nohu. Aj na Slovensku ide o dlhodobý proces, v ktorom každá vláda nesie a preberá svoj štafetový kolík. Mikloš a spol. ho však budú odovzdávať so značným zaostávaním od ďalších bežcov na európskej tartanovej dráhe. Slovenské štafetové družstvo si totiž oblieklo privatizačné tričko a v privatizačnom ošiali zabudlo na nevyhnutnú regeneráciu podnikovej sféry a na ucelenú hospodársku politiku ako celok. Výsledkom je, že niekde síce utekáme, no cieľová páska pre SR je úplne inde.

Tibor Bucha