Tri roky a deň

Peter Kasalovský

Hospodársky denník začal vychádzať 17. februára pred tromi rokmi. Žije, lebo má charakter, a nie je odkázaný na kozmetické prípravky a líčidlá. Denne sa v priemere vytlačí viac ako pätnásťtisíc výtlačkov. Dve tretiny z nich sa dostanú na konkrétne adresy. V ambulantnom predaji je naším najlepším výsledkom tritisícšesťsto výtlačkov, ktorý bol 8. januára 2002. Nehovoriac už o čitateľoch na internete, ktorých je takmer tritisíc z tridsať štátov vrátane SR, a tých niekoľko sto, ktorým náš produkt objednajú viacerí domáci podnikatelia. Či už pre študujúcu mládež na vysokých a stredných školách s ekonomickým, prípadne technickým zameraním alebo pre pracovníkov štátnej a verejnej správy, ako aj pre časť poslancov vyšších územných celkov. Z interných prieskumov vyplynulo, že Hospodársky denník v poslednej dekáde januára prečítalo priemerne denne viac ako šesťdesiatdvatisíc ľudí.

Požiadavky hlavných akcionárov na tento rok sú jednoznačné. Zachovať si nezávislosť od politických strán a lobistických skupín, tak ako sa to darí takmer desaťročie Hospodárskemu klubu (NEF), a ďalej sa pričiňovať o nárast počtu čitateľov až k vytýčenej méte. Uplynulé roky potvrdili, že sa k nej približujeme vďaka vytrvalej snahe o potrebné a tiež korektné informácie, resp. názory pre našich adresátov. Avšak pohyb nahor je možný len tak, že naďalej necháme otvorené hranice všetkým a sprístupníme sa väčšmi tým, ktorí majú záujem zachovať si česť a takpovediac glanc. Aj v tomto čase, keď vyznávame silu jednotlivca a jeho úspech, ale podaktorí ctíme väčšmi ako peniaze či zisk práve rovnosť postoja a schopnosť riadne vidieť.

Avšak nadovšetko je šľachtiť si zdravý rozum sebe samému a vôbec všetkým navôkol. Myslieť nielen na rodinne blízkych, ale na všetkých ľudí, ktorí majú vôľu byť ľuďmi. Na to, že potrebujú všestrannú stabilitu vo vnútri štátu, ale aj pevnosť vzťahov vonkajších. Ide len o to, aby sme ako v iných tradičných demokraciách nepodľahli do našich hláv nabíjaným pajácovým vzorom, ktorých sú jednak plné pútače a rečnícke pulty, a nespadli až po uši do stoky konzumu. Aj preto sme, že sme mimo takýchto ciest, a chceme byť stále normálni. To znamená naďalej sa vyhýbať konjunkturálnym akciám, inak slušne všakovak podporeným a zaujímavo zaplateným. Máme dosť ďaleko k Jeannne d´Arc či k inej svätici, ale tvrdošijne budeme hovoriť viac pravdy ako všetci ostatní, aby sme v tejto krajine trebárs aj zaživa pochovali hlúposť, nadutosť a farizejstvo, teda škodnú v národe a v celej spoločnosti.

Vďaka našim hlavným akcionárom sme mnohí ako jednotlivci a tiež celý kolektív redakcie z tých najslobodnejších. Aj sa občas cítime kacírmi, pretože chceme vidieť aj za ten povestný roh a odmietame podporovať politiku odpustkov či výučbu takej matematiky, ktorej základom je, že jeden plus jeden sa rovná dvadsaťjeden. Mnohí z politiky (menej ich je v iných sférach ľudskej činnosti) si to chcú priam vynútiť od verejnosti a dokonca dostať štátny metál a vôbec honor za svoje ničvýsledky či za mínusovú teplotu životných ilúzií a predstáv, ako aj životnej úrovne väčšiny. Akosi nemôžeme už ctiť tých, ktorí na cestách kopú diery, nech už sú z ktorejkoľvek časti politickej scény, a potom ich (a tiež svoju tuposť) prikryjú sladkými rečami. Roky sa priečime, a predsa žijeme. V Hospodárskom denníku tri roky a deň...

Peter Kasalovský