Keď niet, prešľapuje sa

Vládou prijatý program protipovodňovej ochrany predpokladá do konca tohto desaťročia investície v objeme 14,596 mld. Sk. V súčasnosti sa nachádzame už v treťom roku jeho plnenia, pričom výsledky naznačujú výrazné zaostávanie. Na príčine je nedostatok finančných zdrojov. Za prvé dva roky predstavuje manko v investičných zdrojoch okolo 700 mil. Sk a pokiaľ sa situácia v tomto smere radikálne nezlepší, program protipovodňovej ochrany nebude mať reálny základ. Slovenský vodohospodársky podnik (SVP) ako investor, ktorý vznikol splynutím bývalých štátnych podnikov Povodí v roku 1997, musí preto často reagovať na otázky nespokojnej samosprávy v regiónoch, kde protipovodňová ochrana je jednou z podmienok prežitia. Národná rada SR v decembri minulého roka vzala na vedomie systémové opatrenia vlády SR na ochranu územia proti povodniam, odporučila vyčleniť zo štátneho rozpočtu zodpovedajúci objem finančných prostriedkov a podporila variant číslo jeden. Najúčinnejšou ochranou širokého územia proti povodniam sú podľa neho priehrady. V tomto prípade ide o dve dlhodobo pripravované

vodné diela

Slatinka a Tichý potok. Ich projektová a predprojektová príprava je vo vysokom štádiu rozpracovania, podobne aj majetkové vyrovnanie a potrebné je urobiť ešte nové, aktualizované posúdenie vplyvov na životné prostredie. Inou otázkou je finančná príprava. Znamená to, že ani pri najlepšej snahe v oblasti technickej a investorskej prípravy sa SVP nemôže púšťať do rozsiahlejších protipovodňových opatrení. Vlastné zdroje, ktoré podnik vytvára, sotva stačia na prevádzkovú činnosť a už vôbec nie na rozsiahlejší investičný rozvoj. Podľa technicko-prevádzkového riaditeľa SVP Ing. Ladislava Podkonického je to dôsledok určitej nesystémovosti v cenách za vodohospodárske produkty. Na mysli má predovšetkým určenie maximálnych cien

povrchovej vody,

ktoré by mali byť regulované vecne. Podnik si je vedomý monopolným postavením a nebráni sa tomu, aby boli ceny kontrolované prostredníctvom regulačného úradu, nie je však udržateľný existujúci stav. Predovšetkým nízke ceny povrchovej vody na jednej strane a rastúce náklady vrátane cien stavieb na strane druhej. Vytváraniu zdrojov neprospieva ani výrazný pokles odberov vody v priemysle. Súčasný stav predstavuje asi 50 % z roku 1990 a len veľmi malou mierou sa o to pričinili úsporné racionalizačné opatrenia vo výrobe, ktoré by podnik z vodohospodárskeho hľadiska podporoval. Rozhodujúci podiel má na tom úpadok a pokles výkonnosti priemyslu. Podstatne menej povrchovej vody odoberá aj finančne podvyživené slovenské poľnohospodárstvo. Ďalším potenciálnym zdrojom vlastných prostriedkov sú odplaty za využívanie sily vody vo vodnej energetike. Tento problém, ako zdôrazňuje L. Podkonický, nie je riešený od roku 1973, keď vyšiel

zákon o vodách,

ktorý energetike nariadil za tento energetický potenciál platiť. Dodnes sa nedoriešil a vzťah medzi správcom vodných tokov a energetikou zostáva naďalej improvizovaný, nesystémový a neekonomický. Nájomné na vodných dielach vôbec nestačí vykryť náklady spojené s prevádzkou hydroenergetických zariadení. SVP spravuje majetok značnej hodnoty, o ktorý sa treba starať (vrátane časti vodného diela Gabčíkovo predstavuje 38 mld. Sk) a na dôvažok by mal vytvárať aj prostriedky na jeho ďalší rozvoj. Nesystémovosť má predpoklady napraviť nový zákon o vodách, od ktorého vodohospodári očakávajú nové ekonomické impulzy, a tým aj zlepšenie programu protipovodňovej ochrany. Prirodzene, záujem sa musí sústrediť aj na hľadanie iných zdrojov, nielen vnútorných. Ak ich nemá štát a podnik, východiskom je pôžička so štátnou zárukou, ktorú si SVP zobral od Rozvojovej banky Rady Európy vo výške 1,3 mld. Sk. Prostriedky sú určené na projekt odstránenia

následkov povodní

z rokov 1997 až 1999 vrátane preventívnych opatrení. Celkovo zahŕňa sumu 2,2 mld. Sk, pričom národné zdroje z toho tvoria 40 %. V podstate sú to jediné reálne zdroje, ktoré sa napĺňajú z predpokladaných investícií a nie je ľahké rozhodnúť o ich použití, pretože deficit investovania do protipovodňových opatrení poznať na celom Slovensku. Osobitne naliehavou je otázka Východoslovenskej nížiny. Z hľadiska povodňovej ochrany treba riešiť Bratislavu, mesto Košice a najmä Banskú Bystricu. Podľa názoru L. Podkonického, Banská Bystrica je z hľadiska cennosti územia a percenta jeho zabezpečenosti absolútne najslabším bodom. Ochrana tohto mesta je zabezpečená spoľahlivo len na prietok asi 20-ročnej vody. Odborníci poznajú technické riešenie, nie sú však peniaze. Fenomén povodní u nás vždy bol, je a bude a treba si odpovedať, či sa s ním naučíme žiť,

očakávať škody

alebo podnikať kroky na prevenciu. Len na investičnom majetku SVP vznikli za posledných päť rokov povodňové škody za viac ako 10 mld. Sk a je na uváženie, či sa vyplatí len mlčky to brať na vedomie. Vo svete sa podobný problém veľmi často rieši s účasťou verejných prác a nie je správne, ak sa pôžičky v tomto smere u nás považujú za záťaž pre budúce generácie. Ide predsa o predinvestíciu, z ktorej budú mať oni osoh. A ak by sa medzi verejné investície započítali aj vodohospodárske stavby, pohol by sa konečne i balvan nezamestnanosti, ktorý už dlhé roky traumatizuje celú spoločnosť.

Peter Farárik