Ešte lepšie slovné priateľstvo

NATO ponúklo kvalitnejšie vzťahy, ale bez spolurozhodovania

V ktorýchkoľvek historických príručkách ste sa vždy mohli dočítať, že NATO vzniklo z iniciatívy 12 krajín z oboch brehov severného Atlantiku v roku 1949 ako záruka pre prípad, že by sa vtedajší Sovietsky zväz rozhodol rozšíriť svoj vplyv aj na iné krajiny, predovšetkým štáty západnej Európy. Takto to cituje aj oficiálna stránka NATO, kde som sa priamo dočítala, že tento „kyslík blahobytu“ sa stal nielen základom európskej hospodárskej spolupráce a integrácie, ale bezpečnosť v rámci NATO bola jedným z predpokladov konca studenej vojny a rozdelenia Európy.

Rozpadom Sovietskeho zväzu teda prvotný dôvod pominul. Definovanie nového poslania sa stalo náročné a v podstate či chceme alebo nie, nie je doriešené dodnes. To, že NATO nedokázalo pre seba nájsť presvedčivú globálnu úlohu, plasticky ukázala aj súčasná kampaň proti terorizmu, počas ktorej aliancia zostala odsunutá nabok. Jeden z diplomatických veteránov NATO to dokonca okomentoval bez servítky: „Je to Washington, ktorý vedie celú šou v NATO.“ Pozorovatelia skutočne tvrdia, že dvanásť rokov po páde Berlínskeho múru aliancia stále symbolizuje anachronickú rozdelenosť Európy na východný a západný tábor. Jej pripravované ďalšie rozširovanie smerom na východ k ruským hraniciam Moskva považuje za hrozbu aj napriek tomu, že ju Západ berie dnes za spojenca.

Podľa včerajšieho denníka Financial Times NATO ponúklo Rusku nový druh partnerstva, ktorý mu poskytuje „jedinečný status ešte pred pražským summitom rozšírenia aliancie v novembri tohto roka, na ktorom sa očakáva aj prijatie troch pobaltských krajín“. Ak si však rozmeníme na drobné tento „jedinečný“ status, zistíme, že sa aliancia prostredníctvom svojich veľvyslancov len snažila uvoľniť aliančné napätie, aby jemne sformulovala predstavy ďalšej spolupráce, ktorú by mal posvätiť práve májový Reykjavík. Ten totiž sľúbil širšie právomoci Rusku výmenou za uvoľnenie jeho nesúhlasu rozšíriť pôsobenie aliancie na východ. Určite môže ktokoľvek namietať, že Rusko nemá na taký krok právo, dokonca nové vzťahy to v Reykjavíku aj budú právne definovať (teda z tohto hľadiska Rusko stratí), z historického hľadiska predsa len aliancia, resp. svetové mocnosti niekoľkokrát odobrili ruský strach, ba v historických dokumentoch a medzi štyrmi očami aj sľúbili neexpandovať výmenou za súhlas za zjednotenie Nemecka či zrušenie Varšavskej zmluvy. Keďže sľub niekoľkokrát porušili, nové vzťahy sú teda akousi morálnou očistou.

Terajšie už tri mesiace trvajúce napätie však odštartovalo po tom, ako veľkodušný britský premiér Tony Blair gestom dobrej vôle v mene aliancie ponúkol prezidentovi V. Putinovi pre Rusko ako nečlena aj právo veta, čo následne G. W. Bush za USA vetoval. Rusku je ponúknuté nové priateľstvo, skôr však slovné. Bude rovnocenným partnerom aliančnej devätnástky v politických rokovaniach, no svoju stoličku bude prisúvať za stôl, až keď sa poradia členovia. Ide teda skôr už o rozžutie predvareného jedla, na chuť ktorého si vopred devätnástka spraví názor. Témami na rozdiskutovanie budú zväčša „operácie mierových síl, výmena informácií o zbraniach hromadného ničenia či námorné a vzdušné záchranné akcie“. Rusko však v Reykjavíku nezíska možnosť spolurozhodovať o vojenskom nasadení alebo zareagovaní aliancie v prípade konfliktov a nebude mať ani veto, pokiaľ ide o doslova „životné záujmy ktoréhokoľvek členského štátu NATO“. Zadosťučinením mu má byť fakt, že ani NATO ho v prípade napadnutia člena aliancie nepovolá podľa článku 5 do kolektívnej obrany.

Rusko teda oproti trvácnosti permanentnej Rady NATO - Rusko získa oficiálny štatút prísediaceho v porote, kde sa môže prihliadať aj na jeho názor. Najnovšia vojna proti terorizmu, ale aj nedávna vojna na Balkáne ukázali, že NATO potrebuje Rusko aj inak ako len takýmto otepľovaním studeného mieru. Rusko súhlasilo aj s rozšírením NATO o Pobaltie a je viditeľné, že dnes nepredstavuje takú hrozbu, aby aliancia odmietala jeho väčšie začlenenie pri celosvetovej kampani proti terorizmu. Alebo áno? Asi je najlepšie počkať si na májový názor šéfov diplomacií NATO v Reykjavíku.

Slávka Blazseková