Ohrozuje seba samého

T. Blair sa správa tak, že spôsobuje koróziu vlastnej dôvery

Udalosti po 11. septembri boli pre charizmu silného európskeho spojenca proti terorizmu Veľkú Britániu, no najmä pre politickú kariéru samotného jej premiéra T. Blaira veľkou výzvou. Po americkom prezidentovi G. W. Bushovi sa stal asi najčastejšou citovanou politickou osobnosťou, ktorá bola pre USA na starom kontinente zároveň najdôležitejším partnerom. Ešte aj dnes s ním Washington napr. počíta pri vojne proti Iraku, aj keď domáca verejná mienka krokom svojho premiéra nadšená nie je. Okrem hrozby spoluzodpovednosti za spustenie ďalšieho krvavého konfliktu s nedozernými následkami je tu iný dôvod. Jeho ambície prestali vzbudzovať dôveru. A to je nebezpečné.

Len pred pár dňami doslova zaplavili verejnosť správy na titulke denníkov rozoberajúce listovú korešpondenciu britského premiéra s rumunskou vládou, v ktorej T. Blair nie medzi riadkami radil prijať ponuku indického biznismena Lakshmi Mittala. „Musíte mi veriť, že za tým nie je nič skorumpované,“ tvrdil verejnosti s odôvodnením, že jeho zámerom je pomáhať britským firmám v zahraničí. Od začiatku však bolo zrejmé, že Mittalova firma nielenže nie je britská, ale tento podnikateľ jeho stranu medzi iným štedro podporil pred voľbami sumou 125-tisíc libier. A to je len jeden z mnohých, aj keď azda najplastickejší prípad, ktorý núti opýtať sa, či ešte veriť Tonymu Blairovi. Túto otázku si položil aj týždenník The Economist, ktorý na dofarbenie premiérovej dôveryhodnosti pridal pár jeho ďalších „pravdivých“ vyznaní. Pritom dôvod straty dôvery nie je jeden, ani nejde o škandalózne odhalenie, ale o kumuláciu týchto vecí.

„Len málo ľudí sa zaoberá politikou. Sú tu však obavy, že Tony Blair hral bezcitne v jeho inak čistom, otvorenom, pravdivom charaktere, v jeho dvoch obrovských volebných víťazstvách. Aj preto to vyvoláva obrovský údiv nad tým, že šesť mesiacov od jeho posledného najväčšieho víťazstva sa rozhodol dať v stávku svoju dôveru,“ tvrdí The Economist a dodáva, že dôvera je v politike skutočne relatívnou veličinou. Blair podľa časopisu dvakrát za sebou využil to, že on a jeho tím budili väčšiu dôveru než ich hlavní politickí rivali - konzervatívci. Teraz však Tonymu Blairovi hrozí, že o túto relatívnu výhodu príde.

Prvým, ale tiež nie samostatným dôvodom bolo, že ministrovi dopravy S. Byersovi toleroval poradkyňu Jo Moore, ktorá radila využiť tragické udalosti 11. septembra na zverejnenie nepríjemných správ, ktoré by zároveň podporili turistiku do Británie. Samotným dôvodom podľa The Economist nebol ani sľub, že Blair bude vládnuť otvorene alebo, že prinesie skutočný zákon o slobode informácií alebo že zreformuje Snemovňu lordov. Dokonca, samotným dôvodom „nie je ani to, že jeho stranícki kolegovia označili starú dámu, ktorej rodina sa sťažovala na to, ako zle s ňou zaobchádzali v nemocnici, za rasistku,“ uvádza The Economist. Skutočne sa nedá vyčítať ani Blairova snaha pokračovať v predchádzajúcom trende dávať viac právomocí politickým poradcom. Ibaže zatiaľ neexistujú žiadne ústavné páky na kontrolu ich činov.

A tak je zrejmé, že základnou hrozbou týchto jednotlivých a dosť nepríjemných epizód je strata dôvery a otvorenosti. Teda toho, čo Blair považoval za svoju hlavnú prednosť. „Čím silnejšie je v Británii volanie po pravdivých informáciách, tým hlbšie ustupujú Blair a jeho poradcovia do vládneho bunkra. Zatiaľ to premiérovi vychádza. V prieskumoch si aj navzdory tomu, že jeho vláda pomaly začína získavať nálepku skorumpovaná, udržuje výrazný náskok pred opozíciou,“ poznamenáva The Economist. Možno však len súhlasiť, že premiérovi to nemusí vychádzať donekonečna. Nehovoríme len o apokalypse, ktorá by mohla prísť o tri a pol roka v nových voľbách. Pretože terajší prieskum verejnej mienky nahrávajúci labouristom začína byť vrtkavý. V prvom rade by sa elektorát mohol obrátiť proti nemu tak, že v prípade vyhlásenia referenda o pristúpení k euru, ktoré Blair plánuje na túto jeseň alebo jar 2003, by reagoval negatívne. Nie kvôli euru ako takému, ale kvôli pomste vláde. Erózia dôvery môže pokračovať aj na iných frontoch. Blair prisľúbil priniesť viditeľné zlepšenie v oblastiach zdravotnej starostlivosti, vzdelania a dopravy do roku 2005 - 2006, čo je slučka na krk. Najmä keď nahlodávanie kredibility úspešne využívajú oponenti. Či už liberálni demokrati alebo konzervatívci.

Politická dôvera je skutočne relatívna. Takže ozaj vy veríte Tonymu Blairovi?

(TASR/sb)