Krajina ľudskosti i nenávisti

Zrodilo sa tu kresťanstvo, judaizmus aj islam. Históriou presiaknuté miesta ponúkajúce sa turistovi na každom kroku pôsobia ako nevinný balzam na dušu. Prastará zem, v ktorej sa preplietli osudy kráľov, prorokov, mučeníkov, ale aj dobyvateľov, kde sa odohrali príbehy Starého zákona a narodil sa Ježiš Kristus, však na svojich pleciach nesie relatívne mladý štát, ktorý zároveň ponúka až príliš krušnú súčasnosť. A teda aj prepletené osudy ľudskosti a nenávisti. Napovedá o tom sám tvar krajiny, pripomínajúci židovskú dýku vklinenú do arabského sveta. Izrael.

Lietadlo pomaly prisadá na letisku Ben Gurion v Tel Avive, ktoré je najstráženejším na svete. Prísne bezpečnostné opatrenia a podozrievavé otázky absolvujeme za vyše pol hodiny, no to oceníme až v porovnaní s neskoršou dvojhodinovou previerkou pri spiatočnej ceste, keď niekoľkokrát prebaľujeme kufre a ukazujeme všetky produkty Mŕtveho mora, či sa v nich neskrýva výbušnina.

Najnižšie miesto

Izrael dnes nie je len krajina troch náboženstiev, ale aj troch, vlastne štyroch morí - okrem Stredozemného, Červeného a Mŕtveho (Yam HaMelah) je to aj more Tiberiadské (Yam Kinneret), hoci vo väčšine turistických máp je označované len ako jazero. S Mŕtvym morom, kde je najnižšie položené miesto na svete s hĺbkou 408 metrov pod morskou hladinou, je spojené riekou Jordán, ktorá dnes patrí k základným zdrojom pitnej vody pre región Blízkeho východu. Teda pre Izraelčanov, Palestínčanov, Sýrčanov a Jordáncov. Jej nedostatok je viditeľný, aj keď nie priamo v Izraeli. Dokonca aj na zelených plochách s okrasnými rastlinami nájdete malé trúbky dokonalého zavlažovacieho systému. Povestnou čepeľou na izraelskej dýke je mesto Ejlat - najjužnejší bod Izraela, ktorý z rozprávania sprievodcu patrí pre svoju krásu korálových útesov (Červené more) k najobľúbenejším medzi milovníkmi potápania.

Osamotení turisti

Napriek tomu, že Izrael patrí medzi najkrajšie a z biblického hľadiska najpozoruhodnejšie miesta na svete, turistov očividne ubudlo. V porovnaní s rokom 2000 navštívilo v miléniovom roku Izrael o 60 % menej turistov, čím zisky z cestovného ruchu a služieb klesli o 7,3 mld. ILS. Netreba zrejme dlho premýšľať nad dôvodom. Palestínska intifáda, ktorá zoštíhlila izraelský rozpočet o 13 mld. ILS (4 % HDP) priniesla predovšetkým strach turistom. Jeruzalem, ktorý bol pred týždňom podľa nášho sprievodcu bezpečný, čelil v týchto dňoch dvom bombovým explóziám. A to v ulici Jaffa, ktorá je pre zahraničného turistu svojimi obchodíkmi so suvenírmi veľmi lákavá...

Svoju púť však začíname z vyhliadky nad bránami Starého mesta. Inokedy plné turistov, dnes zíva prázdnotou. Zrejme aj preto sa na nás okamžite „vrhajú“ arabskí predavači ponúkajúci arabské šatky, náhrdelníky z polodrahokamov, ale aj tričká, šiltovky a všetko, čo podľa nich na západných turistov zaberie. Z vypínajúcej sa Olivovej hory dovidíme až na hladinu Mŕtveho mora. Smerom k juhu sa zas odkrýva Betlehem, vzdialený len niečo viac ako 10 kilometrov a za naším chrbtom sa rozprestiera nehostinná Judská púšť. Nehostinným sa však zdá byť aj oblasť okupovaných území a samotný východný Jeruzalem. Ten by sa mal v budúcnosti podľa Palestínčanov stať ich hlavným mestom. Hoci podľa úzu prijatého ešte v minulosti by sa na výstavbu v Jeruzaleme mala používať len pieskovo-biela jeruzalemská tehla, dominantnej západnej časti sekunduje len kôpka roztrúsených, zväčša zdemolovaných palestínskych príbytkov. Len podľa rozvešanej bielizne zistíte, že tam stále niekto býva. Situácia je naozaj katastrofálna. Podľa medzinárodnej komisie Červeného kríža zdemolovali Izraelčania na okupovaných územiach len za tento mesiac príbytky 93 rodinám a niekoľko desiatok ornej pôdy. Pravda, Izrael oficiálne priznáva len 21 obydlí a spomínanú ornú pôdu.

Kronika histórie

Pred nami je Olivová hora (pomenovanie dostala podľa množstva olivovníkov) s jej najvyšším vrchom Al-Madbasa (827 m), na ktorom dnes stojí budova hebrejskej univerzity. Spoznávame Getzemanskú záhradu, ktorá sa pre Ježiša Krista stala osudnou, keď Judáš prezradil veľkňazom miesto jeho úkrytu, prekrásny Chrám národov a náš pohľad zostane zakotvený na svahoch Kidrónskeho úvalu, kde sa nachádza najstarší cintorín. Ten zároveň patrí v mysliach Židov k najvzácnejším, veď sú tu také hrobky ako starozákonného Absolóna, Jakuba či Zachariáša. Nechať sa tu po smrti pochovať, je asi ich najväčšou túžbou, čo znamená, že miesto je tu najdrahšie. Kidrónsky úval sa v histórii označoval ako Jóšafat a miesto posledného súdu a vzkriesenia. Keď som sa opýtala sprievodcu, čo bude po tom, až sa vypredá posledné „voľné“ miesto, rozpačito odpovedal: „Neviem, dovtedy sa hádam niečo vymyslí.“

Pri pohľade na Staré mesto sa nedá obísť ani Omarova mešita (Skalný chrám) s pozlátenou kupolou, ktorá je najkrajšou dominantou Jeruzalema. Ide zároveň o najstaršiu pamiatku islamskej architektúry, ale na druhej strane najmladšiu stavbu na tomto mieste, keďže pôvodne tu stál najprv vrchol hory Mória, kde Abrahám obetoval Izáka, potom Šalamúnov chrám a naposledy Herodosov chrám. Miesto pre chrám bolo vybraté ako potvrdenie dobytia Palestíny a Jeruzalema v 7. storočí. Architektúra chrámu má dnes podľa nášho sprievodcu pôsobiť ako nezakrytý vrchol obetnej skaly (zlatá kupola), teda prastarého oltára. V podstate Omarova mešita je antickou stavbou, tvarom (oktogon) napodobňuje kresťanské stavby, avšak použitím farebných keramických dlaždičiek je v zachovanej islamskej kultúre rovnako nenapodobniteľná.

Mesto štúdií

Zatiaľ čo Tel Aviv je nazývaný ako mesto zábavy, Jeruzalem je známy ako mesto poznania a štúdií. Hebrejská univerzita tu bola založená v roku 1929, aj keď fungovať začala až po roku 1967. Kruhovitá budova pripomína hradby, pričom každá fakulta tu má svoju vežu. V ponuke tamojšej knižnice nechýbajú popri množstve zväzkov kníh ani CD a, samozrejme, knižnica je plne komputerizovaná. Izrael je známy tým, že venuje osobitú pozornosť obrane, zdravotníctvu a vzdelaniu. To sú tri základné piliere aj pokiaľ ide o rozpočet. Vzdelanostná úroveň je tu však naozaj vysoká, a to bez ohľadu na školné. To sa platí minimálne 8000 šekelov za rok, pričom výdavky na študentské bývanie sú okolo 8200 šekelov. Pravda, zahraniční študenti - Židia, môžu získať pri dosiahnutí vynikajúcich študijných výsledkov určitú zľavu. Všeobecné školy sú rozdelené na štátne, štátne náboženské, arabské a drúzke. Na arabských a drúzkych školách je vyučovacím jazykom arabčina, pričom sa aj zdôrazňuje arabská a drúzka kultúra a tradície. Posledným typom sú aj tzv. nezávislé školy, ktoré sú súčasťou židovských ortodoxných skupín. Tu je základom výučba talmudu. Študenti sú oddelení od študentiek. Pre prisťahovalcov sú tu potom aj školy, tzv. ulpanimy, kde sa v päťmesačných kurzoch intenzívne vyučuje hebrejčina. Výberové konania na stredné a vysoké školy sa robia najmä na základe psychologických testov. Je zaujímavé, že na základnú školu sa začína chodiť už v piatich rokoch, ale priemerný vek vysokoškoláka je vyšší ako u nás. Je však zrejmé, že najväčšiu „zásluhu“ na tom má trojročná povinná vojenská služba. Tá platí aj pre dievčatá, hoci v trvaní len 22 mesiacov.

Vysoká nezamestnanosť

V súčasnosti však aj vysokoškoláci po prvý raz pociťujú dôsledky vysokej nezamestnanosti. Tá dosiahla v Izraeli podľa Centrálneho štatistického úradu 9,9 % (250-tisíc ľudí), čo je v porovnaní s rokom 2000 skok o takmer dve percentá. Markantnejšie je však porovnanie posledných dvoch mesiacov, keď o prácu prišlo vyše 5-tisíc ľudí. Hlavnou príčinou neutešeného stavu je vysoký podiel pracovníkov z okupovaných území, nehovoriac už o ilegálnych pracovníkoch. Izrael je vlastne po Švajčiarsku druhou krajinou na svete s najväčším počtom zahraničných pracovníkov. Vyhrotenie situácie na jeseň minulého roka viedlo izraelské úrady k zakázaniu vstupu palestínskych pracovníkov na izraelské teritóriá. V praxi to však znamenalo, že zo dňa na deň prišli stavebné a agrárne firmy o 15-tisíc pracovníkov. Následne sa tak v novembri začala ubrzďovať stavebná výroba (strata 2,7 mil. ILS), nehovoriac už o agrárnej produkcii (strata 500 mil. ILS). K neutešenému stavu sa pridala aj recesia americkej ekonomiky. Pád high-tech spoločností bol úderom najmä pre vysokoškolsky vzdelaných ľudí, resp. čerstvých absolventov. Len v tomto sektore je dnes 35-percentná nezamestnanosť. Keď sa však pracovníka z high-tech spoločnosti alebo aj akéhokoľvek podnikateľa opýtate, akú budúcnosť vidí v blízkovýchodnom procese, odpovie vám jednoducho - Palestínčania musia mať svoj štát, pretože krajina potrebuje „shalom“, teda mier. Je to zrejmé už zo štatistík: Hoci sa Izraelský exportný inštitút, ktorý je súčasťou ministerstva priemyslu a obchodu Izraela, snaží podporovať obchod, dalo by sa spočítať na prstoch jednej ruky, koľko zahraničných obchodných misií prišlo od leta minulého roka. Obchodník by povedal: žiadna.

Rozdelená spoločnosť

Schádzame pomaly do Jeruzalemského Starého mesta, teda západnej židovskej časti. Prechádzame jednou z ôsmich tamojších brán, Jaffskou, ktorá hlavnou ulicou rovnomenného názvu spája arabské Jericho. Samozrejme, v čase nášho pobytu sa k násilnostiam len schyľovalo, takže pod bránou a na uliciach bolo mnoho trhovníkov a tamojších domorodcov. Napriek jednotnosti západnej časti mesta však vnímame rozdelenie spoločnosti, ktoré vytvorilo zo Starého mesta pomyselnou časťou štyri oblasti - arménsku, kresťanskú, moslimskú a židovskú. V arménskej sa v podstate ani nezastavujeme. Avšak aj v židovskej, napriek relatívne vysokej životnej úrovni (slovenský priemerný plat by v Izraeli stačil maximálne na dva dni pobytu) badáme známky chudoby. Nie je nezvyčajný ani obraz ženy, celej zahalenej v čiernom, ktorá s vystretou rukou obďaleč Múru nárekov žiada o almužnu. Pravda, náklady na bývanie sú v Izraeli aj pre obyvateľa značne vysoké. Najvyššie sú v Tel Avive, ale celkovo možno rátať, že na nich spolu minie 700 USD, čo je takmer polovica priemerného platu (1500 USD).

Vráťme sa však k židovskej hlavnej tepne Jeruzalema. Za čias Ježiša mal Jeruzalem okolo 30 000 obyvateľov, dnes už má 600-tisíc, pričom väčšina je židovského pôvodu. Za posledné roky však v Izraeli celkovo nastal silný imigračný prúd. Súčasná vláda Ariela Šarona sa sama zaviazala aj v nasledujúcom roku priviesť do Izraela aspoň milión imigrantov (zo 6 miliónov obyvateľov je dnes už 5 miliónov Židov).

Mraziaca minulosť

Po ostrom slnku, ktoré sa rozhosťuje nad Jeruzalem, sa ocitáme v úplnej tme. Fotografie detských tvárí podfarbuje žalostná hudba. Naše kroky smerujú akoby do prázdna, s pocitom úzkosti vchádzame do tmavej miestnosti plnej hviezd, ktoré znázorňujú blúdiace duše jeden a pol milióna detských obetí holokaustu. Jad Vašem. Múzeum holokaustu, ktoré je, bohužiaľ, takisto súčasťou izraelských dejín.

Rušný Tel Aviv

Hoci je autobusová sieť v Izraeli na úrovni európskeho štandardu, dokonca ju občas nahrádzajú aj taxíky (tzv. ševruty, ktoré vás pri krátkych vzdialenostiach - najmä po meste - odvezú za rovnakú taxu pohodlnejšie), vlaková doprava je obmedzená na minimum. Sú tu len dva spoje, a to po pobreží z Naharyje cez Haifu do Tel Avivu a druhá z Jeruzalema do Tel Avivu, ale od tej vás domáci rýchlo odhovoria. Z bezpečnostných dôvodov nikdy neviete, či sa do vami zvolenej destinácie dostanete živý. Pravda, v pracovný týždeň, teda od nedele do štvrtka premáva akákoľvek doprava, v sabat (piatok a sobota) je drahšia a zriedkavejšia. Stopovaniu sa tu však darí, má však iné pravidlá ako európske. Vždy sa totiž staviate na začiatok radu s vystretým ramenom a bez zdvihnutého prstu. Auto totiž zastavuje na konci radu a berie prvého čakajúceho.

Ospalý Tel Aviv sa síce prebúdza do ďalšieho januárového dňa, ale teplota už dosahuje 20 stupňov Celzia, takže reštaurácie na pláži odštartúvajú letnú sezónu. Je to skutočne mesto zábavy, nie však veľkomesto. Najkrajšou časťou, resp. zmesou kultúr, je Jaffa vypínajúca sa nad pobrežím pri starom prístave. Pobrežie je lemované najmä hotelmi, takže poskytuje obraz príjemného letoviska. Vo vnútrozemí však nájdete už len dve väčšie obchodné ulice. Aj tu musíte očakávať zvýšenú prítomnosť izraelskej armády. Bezpečnostná stráž v obchodoch vám zas rovnako bez vyzvania siahne do tašky a v prípade najmenšieho podozrenia preberie celý jej obsah.

V starej časti poskytuje Tel Aviv aj ukážku denného koloritu - Camel market (ťaví trh). Pravda, dnes už nemá s ťavami ani ich predajom nič spoločné. Sú tu ukričaní arabskí predavači, až príliš precitlivení na európsky zvyk - tovar si najskôr dobre pozrieť a vybrať si z viacerých druhov.

Neradujte sa, ak v hoteli, v ktorom ste práve ubytovaný, nájdete pozvánku do diamantového centra na predmestí Tel Avivu - v Ramant Gan, že vám daruje za nákup diamantový šperk v hodnote 300 dolárov. Pravda, moja skepsa neplatí v prípade, ak sa tam chystáte minúť minimálne 2000 USD.

Kibuc a jedlo

Ešte pred pár rokmi mali kibuce, dedinky založené na princípe rovnosti ľudí pracujúcich podľa svojich schopností, ktoré zas zaopatruje spoločnosť podľa ich potrieb (teda bez mzdy), značný význam. V Tel Avive však dnes nájdete už len málo obchodov, kde sa tovar - predovšetkým poľnohospodárske výrobky - z kibucov dovážajú. Kibuce vymierajú s úpadkom významu poľnohospodárstva. Dokonca sme sa dozvedeli, že kibuce prešli na podnikateľský spôsob života - prevádzkujú vlastné hotely, kempy, dokonca aj diskotéky a väčšina peňazí im doteraz išla najmä z turistického ruchu.

Bohatosť kulinárskeho zážitku je daná bohatosťou ingrediencií na to použitých. Hoci Izraelčania dali svojim jedlám tie najzaujímavejšie, no zároveň pre Európana najnepochopiteľnejšie mená, chute zostali neporaziteľným útočníkom na váš žalúdok. Tak napríklad, pod „humusom“ by ste si určite nepredstavili jemnú slanú paštétu zo slnečnicových semien ochutenú najrôznejším druhom zeleniny, ktorú posielate do žalúdka s nekvasenou pitou vychutnávajúc pomedzi to pravé izraelské kóšer víno. Veľmi obľúbenou pochúťkou, najmä rýchleho občerstvenia, je faláfel, ktorý nahradzuje niekedy aj rýchly obed - ako vravia domáci, všetko sa musí vybaviť čik-čak (rýchlo). Hoci je faláfel pôvodne arabský „výmysel“, dnes sa úspešne ujal vo všetkých podobách aj tu. Nenahraditeľnou je aj svetlá horkastá sezamová omáčka „tahina“, tzv. cigary zo špecifického cesta plnené mäsovou plnkou a k tomu ostré červené omáčky, olivy, kyslé uhorky, ale aj surová mladá mrkva či štipľavé baranie rohy. Sladké koláčiky, halva či rahat sú zas až príliš sladké, aby sa nič nepokazilo ani v letných horúčavách.

Ken ve lo

Izrael je dnes zážitok v tom pravom slova zmysle. Nájdete tu krásu krajiny, ochotu ľudí, pocítite ich a váš strach, uvidíte nenávisť. Napriek tomu, že sme sa viac venovali len Jeruzalemu, Tel Avivu a spomenuli Ejlat, je to len preto, že ani sami Izraelčania svoju krajinu veľmi dobre nepoznajú, resp. keď sa ich pýtate na miesta, ktoré by ste mali navštíviť, sú to tieto tri destinácie, ktoré vám odporučia. Zvyšok sú už „kopce, polia, sady alebo púšť“. Ale celkom im neverte. Je to pravda aj nie. Ako vravia jednoducho Izraelčania: ken ve lo (áno a nie).

Slávka Blazseková

Jeruzalem - Bratislava