IDE O NEVESTU ČI VENO?

Rast spotreby plynu v Európe upevnil význam tranzitného plynovodu, ktorý vedie cez územie Slovenska. Výstavba prvej línie tranzitného plynovodu a kompresorových staníc sa začala začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia (po prvom ropnom šoku) a táto stavba už vtedy symbolicky rúcala železnú oponu medzi Východom a Západom. Vďaka svojej výhodnej geopolitickej polohe sa bývalé Československo stalo akýmsi mostom spájajúcim najväčšie svetové zdroje plynu v Rusku so západnou Európou. Po rozdelení ČSFR sa v roku 1993 slovenská časť tranzitného plynovodu včlenila formou divízie Slovtransgaz do š. p. Slovenský plynárenský priemysel a práve poplatky za prepravu plynu zahraničným odberateľom vytvorili hlavné korene, z ktorých vyrástla jedna z najlukratívnejších firiem v SR. V súčasnosti je kapacita piatich línií tranzitu vyše 90 mld. kubíkov tohto ekologického média a SPP je druhým najväčším prepravcom plynu v Európe. Mnohí odborníci dokonca považujú tranzitný plynovod za najvydarenejšie dielo socializmu, lebo zabezpečilo predpoklad na rast istých ziskov do ďalekej budúcnosti. A tak nečudo, že na SPP si prakticky od začiatku transformácie brúsia zuby nielen seriózne plynárenské firmy, ale i mnohí špekulanti. Stačí pripomenúť aféru Percheron z roku 1994. Našťastie, vtedajšiemu vedeniu š. p. SPP sa podarilo ešte v zárodku snahy podnikavcov zastaviť. Na rozdiel od vývoja v ČR svojimi argumentmi tiež presvedčilo kompetentných, aby sa neodčlenili distribučné podniky od tranzitného plynovodu, čo sa s odstupom času ukázalo ako správne. Kým v ČR sa distribučné spoločnosti relatívne veľmi skoro dostali do problémov, SPP významnú časť príjmov z tranzitu investoval do plynofikácie a modernizácie distribučných sietí k domácim odberateľom. V roku 2000 SPP zabezpečoval dodávky plynu pre 1 343 986 odberateľov. Kategóriou s najväčším nárastom je práve obyvateľstvo. Veď v plošnej plynofikácii sa SR dnes zaraďuje medzi najviac splynofikované štáty Európy. Po voľbách v roku 1998 sa téma privatizácie SPP dostala opäť do popredia, lebo terajšia vládna garnitúra získanie strategického investora pre SPP považuje za jednu zo svojich priorít. A tak aj

hlasy proti

privatizácii samotnej z radov odborníkov boli zatlačené rýchlo do úzadia. Hoci tiež majú racionálne jadro. Nový manažment SPP na čele s bývalým generálnym riaditeľom P. Kinčešom (vlani začiatkom leta bol pre kauzu s bytom odvolaný a jeho nástupcom sa stal M. Lapuník) preberal podnik na konci roku 1998 v zložitej situácii. Relatívne rýchlo sa mu ho podarilo stabilizovať a konsolidovať. Rozhodnutie vlády zreálniť regulované ceny plynu pre domácnosti o 50 %, ktoré sa nemenili od roku 1992 (s výnimkou DPH), bolo jedným z faktorov, ktorý pozitívne ovplyvnil rast zisku. Ten v roku 1999 dosiahol pred zdanením vyše 12 mld. Sk a prakticky sa dostal na úroveň prvých rokov existencie SPP po vzniku samostatnej SR. No v nasledujúcich rokoch už mal klesajúci trend. Dôvod? Obrovský boom rastu cien ropy na svetových trhoch (od nich sa odvíjajú ceny plynu). A tak už predvlani musel SPP dotovať nákupné ceny sumou 17,2 mld. Sk, čo sa odzrkadlilo na jeho hospodárskych výsledkoch, keď hrubý zisk tvoril napokon 4,4 mld. Sk. Okrem toho SPP musel v roku 2 000 odviesť mimoriadny odvod do štátneho rozpočtu vo výške 3,3 mld. Sk, preto sa účtovne ocitol v strate 0,8 mld. Sk. Pritom v roku 2000 sa ešte zvýšili ceny pre obyvateľstvo o 30 %. No návrhy na zvýšenie cien v ďalšom roku vyvolávali aj na pôde tripartity

silnú nevôľu,

aj keď čísla štatistík o vývoji cien ropy a následne plynu potvrdzovali, že vlani v porovnaní s rokom 1999 stúpli nákupné ceny plynu v priemere na 200%-nú úroveň. Po búrlivom boji odborárov, ale i zamestnávateľov napokon došlo ku kompromisu a od 1. januára 2002 sa zvýšili ceny plynu v priemere o 19,3 % len pre výrobnú spotrebu. Vzhľadom na skutočnosť, že predajná cena plynu tvorila vlani len okolo 60 % nákladovej ceny, plynári nevylučovali konečnú stratu z nákupu cca 20 mld. Sk. Podľa najaktuálnejších informácií sú (aj vďaka mnohých úsporným opatreniam, ktoré zaviedol súčasný generálny riaditeľ SPP Miroslav Lapuník) hospodárske výsledky za minulý rok lepšie ako rok predtým. Hoci vlani musel SPP odviesť aj mimoriadny odvod do štátneho rozpočtu až vo výške 5 mld. Sk. Jeho stanovenie na uvedenú úroveň (najvyššiu v doterajšej histórii SPP) mnohí považovali za snahu „vytiahnuť“ z SPP čo sa dá, lebo po príchode zahraničného investora by ťažko zdôvodňovali ďalšie zdaňovanie. Škoda len, že práve mimoriadny odvod sa nevyužil vlani ani v predchádzajúcich rokoch na dotovanie sociálne najslabších, ktorým zvýšenie cien plynu siahlo prakticky do prázdneho vrecka. Pokiaľ ide o ceny plynu treba tiež dodať, že odborári a zamestnávatelia vytrvalo spochybňujú deklarované náklady SPP. Jasné

pravidlá hry

v tomto smere určí až nezávislý Úrad pre reguláciu sieťových odvetví SR. Vznikol k 1. 8. 2001 a Regulačná rada už stanovila aj metódu výpočtu maximálnych cien a taríf. Stanovovať ich bude od 1. 1. 2003. Pritom však bude rešpektovať uznesenie vlády, podľa ktorého ceny plynu dosiahnu úroveň opodstatnených nákladov a primeraného zisku až v roku 2004 a v roku 2003 nepresiahnu 90 % tejto úrovne. Vytvorením jasných pravidiel hry v oblasti regulovaných cien sa splnila aj jedna zo zásadných podmienok vstupu zahraničných investorov do SPP. Veď je jasné, že dotovať ceny nebudú z vlastného. Naopak, budú sa snažiť, aby sa im prostriedky, ktoré použijú na nákup ponúkaného balíka akcií SPP, rýchlo vrátili. Pokiaľ ide o privatizáciu SPP, treba pripomenúť, že jeho pozíciu a lukratívnosť posilnilo aj spätné získanie majoritnej účasti v Nafte Gbely, ktorá bola aj v minulosti prirodzenou súčasťou SPP, a to v rámci koncernu Naftový a plynárenský priemysel. Po búrlivých diskusiách v roku 1999 sa napokon podarilo presvedčiť úradníkov ministerstva hospodárstva, aby sa podnik privatizoval ako celok. Teda nie osobitne distribúcia a osobitne tranzit. V súvislosti so snahami zastaviť rozbehnutú privatizáciu SPP a obhájiť, aby zostal vo vlastníctve štátu, nemožno obísť fakt, že podobne ako predchádzajúce vlády aj táto vládna garnitúra pokračuje v chápaní štátneho podniku tak, že ho chce cez svojich ľudí v manažmente stranícky riadiť. No a keďže je zložená z viacerých subjektov, tak sa každý snaží

poťahovať nitky

cez svojich ľudí vo svoj prospech. Výsledok všetci poznáme. Kauzy a kauzičky imidžu SPP vôbec neprospeli, len potvrdili domnienky o jeho permanentnom tunelovaní. Tieň na silnú pozíciu SPP vrhla tiež aféra okolo tzv. Duckého zmeniek. Hoci sa postupne podarilo slovenskú i českú vetvu tzv. blanko zmeniek zlikvidovať, údajne to ešte stále nie sú všetky. V júni roku 2000 vláda SR rozhodla o odštartovaní privatizácie 49 % akcií SPP. Predbežne uvažovala o tom, že z uvedeného balíka sa 34 % akcií predá v medzinárodnom tendri konkrétnemu záujemcovi a zvyšných 15 % na kapitálovom trhu. Krátko po tomto verdikte sa sformovalo prvé konzorcium záujemcov o SPP. Vytvorili ho tri významné plynárenské spoločnosti - Gaz de France, Ruhrgas a taliansky SNAM. Predstavitelia dvoch z nich nám potvrdili, že by sa uchádzali o akcie SPP aj keby sa predával menší balík. Záujem o SPP deklarovala pri spustení celého procesu aj EBOR a španielska energetická spoločnosť Union Fenosa. No keď privatizačný poradca, ktorým sa stala spoločnosť Credit Suisse First Boston, odporučila vláde predať v tendri celých 49 % akcií jednému investorovi alebo konzorciu a vláda ho akceptovala, EBOR a Union Fenosa (mali záujem o menší balík akcií) sa prestali o účasť v tendri uchádzať. K obavám a diskusiám z predaja 49 % akcií SPP vcelku treba dodať, že štát si majoritu môže zabezpečiť inými spôsobmi. Stačí sa pozrieť do Maďarska, kde štát nevlastní 51 % akcií, a predsa

drží taktovku

pri zvyšovaní cien plynu. Vlani na jar verejne deklarovalo záujem o SPP aj ďalšie konzorcium nemeckých firiem. A to RWE Gas a Wintersahall. Predbežný záujem vyslovili aj predstavitelia ruského gigantu Gazprom, ktorý zabezpečuje vyše štvrtinu príjmov štátnej pokladnice RF a podľa zainteresovaných aj ďalšie významné plynárenské spoločnosti. Aj keď sa podľa vyjadrení kompetentných mala privatizácia SPP zavŕšiť do konca roku 2001, práve výber poradcu podľa zákona o verejnom obstarávaní (skutočne nebol najvhodnejší na tento účel) spôsobil prvý výraznejší časový sklz. Ako sa ukázalo, aj spracovanie privatizačného projektu či zosumarizovanie majetku bolo náročnejšie, ako sa v začiatočnej privatizačnej eufórii z vidiny príjmu z privatizácie očakávalo. Podcenenie potreby dodržať litery iných zákonov, komplikácie s majetkovoprávnymi vzťahmi atď. sa podpísali aj pod niekoľkokrát odloženú transformáciu štátneho podniku SPP na akciovú spoločnosť. Navyše proklamáciám o transparentnosti celého procesu neprospeli ani spory medzi dvoma prakticky totožnými komisiami pre privatizáciu SPP či spory medzi MH SR a FNM SR o spravovaní akcií SPP. Mediálne vlnobitie okolo privatizácie SPP začalo

naberať na sile

po posúdení predbežných ponúk záujemcov o predávaný balík len v komisii I. Mikloša. Reakciou na jej verdikt boli okamžité slová kritiky predsedu Smeru Roberta Fica. Ten na protest proti zrušeniu zasadnutia komisie M. Machovej, ktorá sa mala podľa neho tiež posúdením predbežných ponúk zaoberať, z nej vystúpil. Dokonca aj zástupcovia SPP v komisii M. Machovej opatrne naznačili, že jej existencia je len formálna. Taktovku drží Miklošova komisia, ktorej členmi sú členovia vlády (MH SR, MF SR, MSPNM SR, FNM SR). V súvislosti s procesom privatizácie nie je najšťastnejšie, že o nej práve opozícia nemá dostatok informácií. Samozrejme, nie takých, aby mohli mať negatívny vplyv na konečnú cenu, ale vysvetľujúcich základné kroky komisie a najmä ciele privatizácie SPP. A tak napríklad vznikajú šumy, že hĺbkový audit neumožnili všetkým spoločnostiam, ktoré o SPP prejavili záujem. Pritom ho začalo všetkých deväť uchádzačov, ktorí sa po vyjadrení predbežného záujmu rozhodli pokračovať. Zatiaľ sa len vie, že Wintershall (cez svoju dcérsku spoločnosť WINGAS ako spoločný podnik s ruským Gazpromom má významnú pozíciu v medzinárodnom obchode s plynom a prístup k najväčším

ruským zásobám

zemného plynu) odstúpil s konzorcia s RWE Gas, ktorý údajne z tendra neskôr tiež odskočil. Dôvodov je viacero. Jednak RWE Gas je už držiteľom 40-percentného podielu v a. s. Nafta Gbely . Z informácií nemenovaných zdrojov dokonca vyplýva, že zmluvy, ktoré podpísali predstavitelia RWE Gas a SPP, sú tak výhodne postavené pre nemeckú spoločnosť, že má vstup do tranzitu aj bez privatizácie. Treba tiež dodať, že RWE Gas koncom minulého roka vyhral tender na privatizáciu českého Transgazu a štátneho podielu v tamojších distribučných spoločnostiach. Za ponúkaný balík akcií zaplatil až 133 mld. CZK, čiže je dosť pravdepodobné, že po finančnom vyčerpaní sa asi nebude chcieť bojovať o SPP. Cena, ktorú sa Čechom podarilo získať za predaj plynárenstva, je nádejným signálom pre Slovensko. Keďže ponúka predaj uvedeného podielu podniku ako celku, teda tranzitu aj distribúcie, mohol by sa výnos z predaja určenej časti SPP vyšplhať aj veľmi vysoko nad očakávaných 200 mld. Sk. Čo je však dôležité, Gazprom podľa nepotvrdených informácií pravdepodobne vstúpi po boku konzorcia spoločností Ruhrgas, Gaz de France a SNAM. Dokonca sa už vraj uskutočnili aj rokovania o spôsobe vkladu Gazpromu formou dodávok plynu, keďže približne 500 mil. USD za kúpu ponúkaného balíka akcií SPP by ako jeden zo štyroch členov konzorcia mal problém uhradiť. V súvislosti s účasťou Gazpromu v hre o SPP sa tiež nedá vylúčiť, že na stôl

vytiahne kartu

južnej vetvy plynovodu Jamal. Na jej financovaní by sa mali podieľať najmä členovia prvého konzorcia záujemcov o SPP. V prípade, že sa očakávania odborníkov naplnia, sotva dokáže také silné konzorcium niekto iný tromfnúť. Medzi ostatnými záujemcami, ktorí finišujú s hĺbkovým auditom, sú údajne aj finančné inštitúcie. Z najnovších neoficiálnych informácií vyplýva, že v tendri je aj americký koncern Williams a uchádzači sú až z troch kontinentov. Aj keď členovia komisie I. Mikloša majú logické argumenty, prečo nechcú zverejniť mená záujemcov či stanoviť minimálnu cenu (ponuky by sa zrejme pohybovali len blízko jej hranice), predsa len transparentnosti celého procesu by prospelo, keby boli v Miklošovej komisii zastúpení aj poslanci opozície alebo keby sa nebola prakticky eliminovala činnosť komisie M. Machovej. Určite by mala silnejšiu pozíciu najmä v súčasnosti, keď sa dosť prekvapujúco objavil návrh P. Magvašiho. Ten a vlastne celá SDĽ navrhuje, aby sa 25 % akcií z predaného balíka bezodplatne previedlo na Sociálnu poisťovňu. Z nich by sa financovalo vybudovanie druhého piliera sociálneho poistenia občanov. Zabránilo by sa tak rýchlemu „prejedeniu“ príjmov z privatizácie a umožnila realizácia významného systémového kroku. Podľa tvorcov návrhu P. Magvašiho kontrolu nad prevedenými akciami by mal investičný nezávislý výbor odborníkov, a ten by ich mohol dať do správy napríklad aj zahraničnému investorovi, ktorý získa druhú časť zo 49-percentného balíka akcií. Hoci aj riaditeľ privatizačného poradcu CSFB má iný názor a pripomína nie najlepšie skúseností z ČR, kde sa zrealizovali prevody akcií rozvodných podnikov či plynárenských distribučných podnikov na samosprávy alebo na Reštitučný fond a predali ich za nevýhodné ceny, predsa len aj myšlienky v návrhu P. Magvašiho nemožno rýchlym

šmahom ruky

zhadzovať zo stola. Škoda len, že neprišiel s tým skôr. No ak by sa realizoval, zrejme by sa už privatizácia SPP neuskutočnila do konca tohto volebného obdobia. Veď súčasní investori by zmeny súvisiace s návrhom P. Magvašiho museli prehodnotiť v najvyšších orgánoch svojich firiem, robiť nové analýzy a podobne. Zatiaľ sú svoje ponuky pripravení predložiť v stanovený termín, a to 28. februára. Potom bude naozaj len otázkou niekoľkých dní, kedy sa vyhlási víťaz tendra. Novinkou je, že pred predložením záväzných ponúk a transakčných dokumentov sa môžu vytvárať ďalšie konzorciá. A do nich potenciálne môžu pristúpiť aj záujemcovia, ktorí zatiaľ v tendri neboli. Uspokojivo vyznieva aj ubezpečenie I. Mikloša, že už dnes sú úplné znenia viacerých dokumentov súvisiacich s privatizáciou SPP, dokonca štatút komisie, ktorú vedie, dostupné na internete a že celý proces, aj ponuky, aj kritériá budú po zverejnení výsledkov tendra záujemcom k dispozícii. Či to stačí a bude stačiť na to, aby sa

vyvrátili pochybnosti

o korupcii, o údajných (už vopred prevzatých províziách) za pretláčanie určitých spoločností, je však otázne. Žiaľ, doterajšie internetové informácie nie sú asi tou najšťastnejšou cestou na informovanie, keď ani mnohí čelní politici z koalície nevedia uspokojivo odpovedať na otázku, čo by mal vstup strategického investora do SPP priniesť okrem ceny za stanovený balík akcií. Z informácií, ktoré sa nám podarilo získať, vyplýva, že plynári pôvodne spracovali taký privatizačný projekt, aby sa nielen splnili očakávania výšky výnosov, ale aby vstup strategického investora znamenal rozvoj podniku (rozšírenie trhov, využitie plynu v doprave, rozvoj kogenerácií atď.), čím by sa výška výnosov znásobila. A v konečnom dôsledku priniesla efekt celému Slovensku. Preto by malo byť prioritou všetkých, ktorí môžu ovplyvniť finále privatizácie, aby cena nesklamala očakávania a akceptoval sa návrh plynárov. Keďže sa však privatizácia SPP spolitizovala až do takej miery, že SDĽ nevylučuje vystúpenie z koalície, definitívny vývoj môže naozaj nabrať nečakaný a prekvapujúci smer. A to aj napriek faktu, že privatizácia stanoveného balíka akcií SPP je súčasťou programového vyhlásenia tejto vládnej garnitúry.

Zdena Rabayová