Neservírovať sterilné názory

Slovenský plynárenský priemysel (SPP), a. s., má nezastupiteľnú úlohu v slovenskej ekonomike. Zabezpečuje energetické potreby štátu, zároveň platí vysoké dane a zlepšuje obchodnú bilanciu štátu. Dokonca dlhodobo a bez veľkých výkyvov. Venovať sa nevyhnutnosti predaja 49 % balíka akcií SPP má logiku vtedy, ak takýto krok vieme zdôvodniť z hľadiska potrieb slovenskej ekonomiky. Mám na mysli:

- Nevyhnutnú okamžitú potrebu hotových peňazí a ich zmysluplné využitie.

- Spôsob zachovania doterajšieho rozsahu zapojenia SPP do medzinárodnej deľby práce v európskom energetickom odvetví.

- Kvalifikovaný výber budúceho akcionára. Takého, ktorý by riešil napätie medzi potrebami slovenskej ekonomiky a zdrojmi na financovanie týchto potrieb v budúcnosti.

Zdôvodňovať prvú, fakt je v súčasnosti už zbytočné. Škoda, že politické strany nevyužili odborné analýzy vo svojej agende vtedy, keď bola aktuálna, teda pred rozhodnutím na najvyššej úrovni. V každom prípade peniaze z predaja SPP sa použijú na riešenie súčasných problémov, ktorých korene však siahajú do minulosti. Preto by sme občanom nemali servírovať sterilné proreformné koncepty zmien bez zrozumiteľného cieľa. Jasne by sme mu preto mali odpovedať aj na prozaické otázky: Čo z toho bude mať občan? Aké je časové vymedzenie predaja SPP a využitia takto získaných peňazí? Kto za úspešnosť celého procesu zodpovedá? Z kategórie sci-fi je tento nápad: Pri analýze príčin riešenia potrieb slovenskej ekonomiky sa núka príležitosť zúčtovať s minulosťou. Poukázať na príčiny problémov a pomenovať ich. Napríklad dôvodom je, že sme

chudobný štát,

príčina je v zlom strategickom, politickom, ekonomickom rozhodnutí. Všade tam, kde sa nenájde fundovaná príčina, si každý domyslí, že problém vznikol ako následok deravej legislatívy a šikovných jednotlivcov. Tí postupujú podľa zásady: nie je to správne, ale zákon sme neporušili. Áno, reč je o etických normách spoločnosti. V tomto kontexte mi dovoľte otázku: Prečo sa zodpovední rozhodli predať práve 49 % akcií SPP, a nie 97 % alebo 100 %? Výnos z predaja by bol oveľa väčší ako dvojnásobok?! Možných odpovedí je niekoľko:

- Nie je vyššia potreba zdrojov z predaja.

- Štát chce mať dlhodobo zabezpečený príjem z 51-percentného podielu akcií.

- Štát si plánuje zachovať vplyv pri riadení SPP.

- Použitie výnosu z ďalšieho predaja sa plánuje v iných podmienkach a na iné účely.

- Nekompetentná politická dohoda a pod.

Včasné objasnenie uvedených záležitostí by svedčilo o koncepčnej tvorbe stratégie hospodárskej politiky štátu. Obmedzilo by tiež traumatizujúce upodozrievanie sa z nie celkom kryštálovo čistého konania. Uvedomme si, že Slovensko

nie je prvé

na svete, ktoré predáva svoje plynárenstvo. Zároveň však treba vziať do úvahy aj to, že my predávame to najlepšie, čo SR má. Pre kupujúcich sú prioritné tranzitné služby. Analyzovať ich význam treba z hľadiska významu pre slovenskú ekonomiku a z nadnárodného aspektu. Sú to priamo previazané kategórie. Dominuje v nich existujúca zapojenosť SR do medzinárodnej deľby práce v rámci energetických médií. Slovensko v súčasnosti vlastní dopravný systém s prepravnou kapacitou približne 90 mld. kubíkov zemného plynu za rok. Rozdiel medzi dopravným systémom a tranzitným plynovodom je taký, ako medzi motorkou a autom. Je to teda konkurenčná výhoda, zvýraznená možnosťou efektívnej údržby. Zásluhu na tom má

úzky koridor

vedenia línií cez celé Slovensko. Dĺžka slovenského systému na celkovej ceste transportu zemného plynu predstavuje približne len jednu šestinu. Pravda, nesmierne dôležitú tak pre producenta, ako aj pre národné trhy s energiami. Historický vývoj posledných desaťročí predurčuje riešenie prepravných plynovodov každej národnej plynárenskej spoločnosti. Určujúce sú geografické podmienky, alokácia priemyslu, hustota osídlení a pod. V podstate národné plynárenské sústavy začínajú prevzatím plynu z tranzitného plynovodu a cestou uspokoja potrebu odberateľov. Postupne teda skončia cez znižujúce sa priemery plynovodov u posledného odberateľa v dedine „na konci sveta“. Diverzifikáciou zdrojov plynu tento hendikep teleskopického riešenia sa značne kompenzoval. Napriek tomu tento faktor pri uvažovaní presmerovaní toku plynu hrá významnú funkciu. Postaviť

nové plynovody

v západnej Európe nie je lacná záležitosť. Pre kupujúceho pri hodnotení efektívnosti stojí proti sebe praxou overený, ale v podstate už amortizovaný systém, ktorý sa dá kúpiť - na druhej strane figurujú vložené investície na budovanie úplne nového systému v zásade pre ten istý trh. A to ide o liberalizovaný trh, kde sa dodávateľ musí uplatniť medzi konkurenčnými palivami. Verejnosti je málo známe úzke strategické prepojenie trhu a zdrojov plynu. Mierim na záujmy predstaviteľov spoločností starajúcich sa o trh s predstaviteľmi subjektov, ktoré majú na starosti zdroje zemného plynu. Investičný proces je u operátora trhu mimoriadne dlhý a kapitálovo náročný. To so sebou prináša aj pomerne dlhú kariérnu dráhu pracovníka plynárenskej firmy. Potrebuje tri až päť rokov, aby kolegovia akceptovali jeho spoločnosť ako rovnocennú. Ešte zložitejší je proces na strane zdrojov. Začína satelitným prieskumom, pokračuje cez seizmický prieskum, prieskumné vrty,

overenie zásob,

ekonomiku budovania a ťažby, zmluvy na dodávku a úver, projekty, vŕtanie, ťažbu, úpravu plynu na obchodnú kvalitu, budovanie dopravných ciest a predaj, z ktorého sú prvé príjmy. Čo je pre nás dôležité si uvedomiť? Slovensko ako tranzitná krajina môže profitovať (a zatiaľ i profituje) iba z bezproblémového prepojenia záujmov producenta a trhu. Producent potrebuje peniaze na ďalšie budovanie zdrojov a operátor trhu je odkázaný na kvalitné dodávky pre svoj dynamicky sa rozvíjajúci trh. Pritom existujú prirodzené zákonitosti. Napríklad každé ložisko sa raz doťaží. Doteraz známe zásoby plynu na území Ruska sa odhadujú na sto rokov, kým Európe

„dôjde dych“

za 15 až 20 rokov. Rusko podľa preukázaných geologických prieskumov bude musieť prevziať v budúcnosti väčšiu zodpovednosť za zásobovanie Európy zemným plynom. Z hľadiska ďalšieho vývoja trhu s plynom je evidentné, že spotreba energie stúpa, ale zásoby uhľovodíkov sú obmedzené a mimochodom nevyskytujú sa na správnom mieste. Uvedené závislosti sú len fragmentom navzájom previazaných faktov reálneho plynárenstva Európy. Cieľom bolo skôr poukázať na zodpovednosť pri výbere ponuky, ktorá do budúcnosti pre Slovensko zabezpečí minimalizáciu možnej straty v ekonomike štátu. Inými slovami povedané:

- Čistý prínos SPP v obchodnej bilancii štátu by sa nemal minimalizovať, pretože firmám po kúpe 49-percentného balíka SPP nevzniknú výdavky vyvolané presmerovaním tranzitu a prepravy plynu mimo územia Slovenska.

- Prínos ako platcu dane sa zachová, ak kupujúci budú garantovať využitie doteraz nahromadeného know-how pracovníkov SPP na dynamický rozvoj v rámci ekonomiky Slovenska. Spomeňme rozvoj paroplynov, kogenerácií, multiutility a pod.

- Na posilnenie kvality SPP potrebujeme dosiahnuť úplnú zmenu štátneho dirigizmu. To je možné iba kvalifikovaným riadením strategického akcionára. Zamerať sa musí na dlhodobý spoločenský prínos. A to pôjde iba vtedy, ak podnik zbavíme krátkodobých cieľov politikov.

Je zrejmé, že cena za predaj 49 % akcií SPP nie je prvoradá. V opačnom prípade predávajúci (teda štát) ponúkne 100 % akcií plynárenského podniku. Skôr je dôležitejšie zamerať sa na zhodnotenie akumulovaného kapitálu SPP pre budúce potreby slovenskej ekonomiky. Na základe kvality uchádzačov je nepravdepodobné, že by ich ponuka ceny bola pre Slovensko „ponižujúca“.

Ing. Arpád Demko

generálny riaditeľ SPP

š. p. roky 1992 - 1997