Princ dánsky?

Peter Kasalovský

Tohtoročné parlamentné voľby sú od minulého týždňa podľa prezidenta R. Schustera, a už dávnejšie podľa premiéra M. Dzurindu a ďalších koaličných činiteľov, o vstupe do NATO a EÚ. Podľa minulotýždňových vyjadrení zahraničných činiteľov by aj mohli mať pravdu. Najprv to bol veľvyslanec USA v NATO N. Burns, ktorý vyhlásil, že vláda HZDS nie je zrelá na vstup do NATO. Potom ho v podstate zopakoval generálny tajomník NATO G. Robertson na brífingu po stretnutí s prezidentom R. Schusterom. Podľa TASR mal povedať toto: „Ak sa slovenskí občania chcú dostať do NATO, musia voliť také politické strany, ktoré ich tam dostanú.“ V inej interpretácii: „Ak chcú byť Slováci v NATO, musia hlasovať za strany, ktoré Slovensko do NATO dostanú.“ Tretím, a nie posledným, ktorý vyjavil takéto posolstvo, bol podpredseda Parlamentného zhromaždenia NATO M. Meckel, ktorý priamo na MO SR vyjadril názor, že ak sa predsedom našej vlády stane V. Mečiar, tak SR nedostane pozvánku z pražského summitu na začlenenie sa do NATO. Odkazy na trikrát z Bruselu, nielen hlavného mesta Belgického kráľovstva, Európskej únie, ale aj NATO, sú jednoznačné. Aj takúto formu môžu mať sympatie či takmer priateľské vzťahy k Slovensku. Takéto odkazy už nie sú v dnešnom svete príliš výnimočné. Tieto majú však aj slabiny, ktoré ich autori, resp. interpreti nemohli

Predovšetkým naši zahraniční priatelia nechcú pochopiť, že HZDS-ĽS má také vysoké volebné preferencie (a citeľne vyššie ako v závere 1998. roka a počas prvého polroku 1999) preto, lebo súčasná vládna koalícia doteraz splnila príliš málo zo svojho vládneho programu, resp. neurobila nič také podstatné a významné pre praktický život obyvateľov. V celom rade prípadov s negatívnym, ba až odmietavým ohlasom vo verejnosti sa totiž správala ako predchádzajúce vlády. Volebné preferencie takej SDKÚ, ktorej lídrom je premiér M. Dzurinda, nehovoriac už o SDĽ a SOP, sú toho jednoznačným vysvedčením. Na svojich pozíciách je trvalo SMK a KDH, ktoré sa pod Hrušovského taktovkou zmenilo na konzervatívny subjekt s nádejnou budúcnosťou. Takže podľa bruselských posolstiev by sme mali uvažovať z koaličných strán podľa všetkého (podľa zdravého rozumu a logiky) o KDH a prípadne o SMK, pričom sú dôvody na pochybnosti o lojálnosti nie jedného z jej lídrov voči SR. Ibaže SMK už deklarovala, že nepôjde do povolebnej koalície s KDH. Z opozičných subjektov by mal byť asi v hre Smer a Aliancia nového občana, ktoré v predchádzajúcom volebnom období nejestvovali.

Keby sme zrátali preferencie Smeru, SMK, KDH, SDKÚ a ANO (vrátane preferencií možných spojencov), tak by sme dostali prinajmenej 45 a najviac 47 percent z preferencií. Mohla by vzniknúť koalícia, ale so sklonom „vypadnúť s vaničky“ pri prvom prudkom pohybe. Nikde však nie je napísané, že sa preferencie nepohnú dole, resp. hore, a to v závislosti od vývoja životnej úrovne a sociálnych istôt v období do parlamentných volieb. Naši bruselskí priatelia nám nechali viac ako ťažkú krížovku, ktorej tajnička sa ukazuje nad naše sily. Mohli nám predsa len medzi pomôckami vyznačiť aspoň skratky želateľných strán, ktoré majú NA - TO. Aj preto, že odrazu sa niektoré chcú zo stredu myslenej tabuľky podľa volebných preferencií odlepiť a vybojovať si titul šampióna, ako napríklad SDKÚ a KDH. Je tu aj Smer, ktorý sa chce dostať z druhej na prvú pozíciu. Problémom je opäť a znova len to, aby ich pochopili a v konečnom dôsledku podporili aj voliči. Takže s určitým napätím budeme očakávať najbližšie výsledky volebných preferencií nami preferovaného Výskumného ústavu verejnej mienky pri ŠÚ SR.

Aby parlamentné voľby boli o vstupe do NATO a EÚ, tak ich radšej zrušme a prostredníctvom poslancov predĺžme o rok-dva mandát tejto vlády. Alebo to nechajme na prezidenta republiky R. Schustera, ktorý v reakcii na G. Robertsona nevylúčil, že víťaza parlamentných volieb nemusí poveriť zostavením budúcej vlády SR. Ďalej zdôraznil, že mieni vybrať takého premiéra, ktorý „bude pokračovať v tej pozitívnej práci, ktorá sa začala v roku 1998“. Nateraz lídri strán, ktoré postavili túto koaličnú vládu dokonca s ústavnou väčšinou, ako M. Dzurinda, J. Migaš, prípadne P. Koncoš, R. Schuster či P. Hamžík a ďalší, nemajú zázemie na víťazné ťaženie v tohtoročných parlamentných voľbách. Nepomôže im ani odvolávanie sa na to, že tohtoročné voľby sú len o NATO a EÚ či na minulotýždňové výroky priateľov z Bruselu. Majú jedinú možnosť: pokúsiť sa o nemožné, a keď sa im nepodarí priblížiť sa na rozdiel jedného-dvoch preferenčných percent k Smeru alebo až k HZDS, tak by mali odísť z politickej scény, ako je to zvykom vo vyspelom svete.

Ak by som mal vychádzať zo súčasnej situácie, pokiaľ HZDS nedosiahne väčšinu mandátov ako trebárs vo voľbách do vyšších územných celkov, z kómy sa nepreberie ľavica a nenájdu cestu k sebe rozpoltení národniari, tak to bude prezident SR R. Schuster, ktorý rozhodne o našej budúcnosti. Môže dať impulz, aby sa všetci porazení spojili do vlády piatich subjektov: Smer, KDH, SDKÚ, ANO a viac-menej nacionálne SMK. Je však predčasné meditovať polrok pred voľbami o tom, čo urobí. Občiansky je neprijateľné urobiť si z nich plebiscit o tom, či chceme alebo nechceme vo vnútornej politike HZDS a jeho lídra V. Mečiara. Jeho domácim protivníkom to však vyhovuje, a vôbec nie je vylúčené, že spomínané stanoviská sú výsledkom objednávky. Bolo by však nelichotivé pre nich a všetkých jeho nevoličov, keby HZDS v konečnom dôsledku nemohlo nastúpiť na zápas alebo ho dohrať, a to len preto, že v hráčskej knižke nemá pečiatku aj našich priateľov, takpovediac športových lekárov z Bruselu.

Predseda HZDS-ĽS V. Mečiar by mal byť svojím odmietaním značnou časťou našich priateľov v cudzine postavený pred shakespearovskú otázku princa dánskeho: Byť, či nebyť...? Keď by už spomínané názory alebo aj stanoviská mali byť nemennou pravdou, tak by mohlo dôjsť ku kurióznej situácii. Takej, ktorá by nevyriešila podstatu bruselských odkazov. Ak by získalo HZDS v parlamentných voľbách toľko mandátov, koľko ich vyznačujú dnešné preferencie, trebárs aj väčšinu, a ostalo v opozícii, tak by sme nemali bližšie do NATO a Európskej únie.

Peter Kasalovský