Pol roka po...

Čo je pol roka oproti sláve božej. A nielen oproti sláve božej. Tých šesť mesiacov sa vojakovi síce môže zdať nekonečnosťou a dieťa počas nich zázračne vyrastie a zmúdrie, ale z perspektívy histórie ide o zanedbateľný časový úsek. Pol roka je veľmi krátky čas na to, aby človek zabudol, vnútorne sa vyrovnal so stratou, získal odstup.

Práve preto je dnes zbytočné veľmi sa rozširovať o útokoch proti WTC a Pentagónu. Ten nešťastný 11. september možno nezmenil v základoch naše životy, ako sa to predpovedalo, no ovplyvnil nás a stále nás ovplyvňuje viac, ako si to pripúšťame. Boj proti terorizmu viac alebo menej nápadne vošiel do našich obývačiek a na pracoviská. Vnímame ho každý podľa svojho svetonázoru, povahy a osobnej skúsenosti. Pre niekoho je boj proti terorizmu cieľom, ba aj poslaním, iní v ňom vidia iba prostriedok, ďalší ho považujú za zámienku či dokonca výhovorku. Niekto sa snaží v mori nie vždy dôveryhodných informácií vypátrať príčinu fenoménu, mnohí si pragmaticky osvoja zjednodušený názor a snažia sa venovať konkrétnejším veciam.

Pritom jasný je len základný fakt: došlo k veľkej tragédii, ktorá sa ničím nedá ospravedlniť. Následný vývoj a konkrétne kroky sú už zahalené hmlou a nemyslím si, že ju nadnesené prejavy, veľké gestá či útoky na city dokážu rozkrájať. Na to je dobrá skôr chladná hlava a triezvy úsudok.

Ale keď si už ako ľudia potrpíme na výročia, azda bude najlepšie nenápadne a dôstojne pripomenúť si tragédiu. No, netreba preháňať pritom - o skutočnej bolesti a utrpení môžu hovoriť len osoby, ktoré v troskách WTC a Pentagónu prišli o svojich najbližších.

Rastislav Boldocký