Špeciality im robia meno

Spod Tatier prichádzajú do obchodov žiadané plesnivé syry

Tatranská mliekareň začala písať svoju históriu v roku 1960. Predtým mala sídlo vo Veľkej Lomnici, kde pracovali za mimoriadne ťažkých podmienok, najmä technologických. Rovnako to bolo aj vo Svite, kde zrušili prevádzku roku 1978. V sedemdesiatom deviatom dali do prevádzky nový, moderný závod, ktorý mal všetky predpoklady na efektívne využívanie najnovšej technológie spracovania mliečnej suroviny z podhorskej oblasti, čo určovalo kvalitu výrobkov. A nielen kvalitu, ale aj špecializáciu. Tá sa začala spustením linky Cammembert na výrobu syra s bielou plesňou na povrchu. Bolo to v roku 1982. Ešte predtým, po kompletizácii tvarohovej linky, začali denne spracúvať 30-tisíc litrov mlieka. Tesne pred revolúciou začali vyrábať v Kežmarku

tvarohovú penu

obohatenú o prísady a rozšírili produkciu kyslomliečnych výrobkov. Štátny podnik Tatranské mliekarne vznikol v júli 1991, ktorý sa v prvej vlne kupónovej privatizácie rozdelil na dve samostatné akciové spoločnosti - Tatranskú mliekareň v Kežmarku a Mliekareň v Starej Ľubovni. Od roku 1996 je majoritným akcionárom RCB Kežmarok. V tomto meste majú investície zelenú. Do modernizácie strojovotechnologických zariadení investujú značné sumy. V tvarohárni pribudla nová baliaca linka, začal sa vyrábať syr Plesnivec, zmenil sa dizajn obalov, a čo je dôležité, predĺžila sa trvanlivosť výrobkov. Syry s plesňou na povrchu poznajú doma i v zahraničí. Vlani na syrárskej olympiáde v Rakúsku ocenili striebrom syr Encián. Mliekom už nenapĺňajú vrecúška z plastu, ale obaly systému Tetrapack. Roku 1966 obohatili trh Horským syrom, ktorý si rýchlo získal spotrebiteľov. „V niektorých slovenských mliekarniach, je ich čoraz menej, riaditelia zdôrazňujú, že čo vyrobia aj predajú, preto nedoceňujú význam modernizácie technologického zariadenia,“ povedal Ľubomír Valčuha, výkonný riaditeľ Tatranskej mliekarne. „My by sme predali aj dvojnásobok produktov, lebo najmä o syry

Encián a Plesnivec

je veľký záujem. Kapacitne však nestačíme plniť požiadavky spotrebiteľov. Čo nevidieť prekvapíme spotrebiteľov novým výrobkom. Vzájomnú kombináciu dvoch syrov. Som presvedčený, že si nájde svojich priaznivcov, aj keď je slovenská realita neúprosná, ale v konečnom dôsledku je taká, v akých podmienkach sa pohybuje,“ tvrdí Ľ. Valčuha. Tatranská mliekareň nedokáže kapacitne zvládnuť požiadavky trhu. Vlani nakúpila a spracovala 16,5 milióna litrov mlieka, z ktorého vyrobila 600 ton syrov, najmä Enciánu a Plesnivca. V tomto roku predpokladajú Kežmarčania nakúpiť 25 miliónov litrov na výrobu 750 ton syra s plesňou. Tretina produkcie putuje do Česka, kde sú kežmarské plesňové syry konkurencieschopné s Hermelínom. Vlaňajšie výkony 340 mil. Sk by mali vzrásť o 100 mil. Sk.

„Veľa sa hovorí o špecializácii aj v mliekarenskom priemysle,“ poznamenal Ľubomír Valčuha. „Nie zbytočne. Aj tu sa dajú uplatniť slová múdroslovia - šuster drž sa kopyta, čiže vyrábaj to, čo má zabezpečený odbyt. Napríklad Mliekospol syry Akawi a Mozzarella, trnavský Tamilk známu Nivu, Zempmilk Michalovce vyhľadávanú Karičku i ďalšie výrobné prevádzky, v ktorých sa špecializujú na určitú produkciu. My sa špecializujeme na Encián a Plesnivec s perspektívou zvyšovania výroby, ktorá podmieňuje vyšší nákup mlieka. V záujme lepšieho využitia

plniacich liniek

sme začali s výrobu zeleného a ibiškového čaju, ktorý tiež exportujeme. Ak sa niekto nazdáva, že tým sme narušili výrobný program, je na omyle, obidva čaje nám prinášajú priaznivý finančný efekt.“ Podľa Ľ. Valčuhu sa každá firma musí snažiť, aby získala z produkcie čo najviac peňazí. Kým Kežmarčanom sa podarí zvýšiť výrobu, čo si vyžiada investície do rekonštrukcií, ich zvučné meno doma i v zahraniční sa zvýrazní. Mlieko a mliečne výrobky sa stanú každodennou súčasťou racionálnej výživy a ak sa zlepší kúpyschopnosť obyvateľstva, bude to mať priaznivý vplyv na spotrebu, ktorá stále dosahuje v ročnom prepočte na obyvateľa len 170 kilogramov. A to je stále málo.

Vladimír Levický