Vytvárať nové pracovné možnosti

Ekonomická politika prezidenta Spojených štátov G. Busha verzus Slovensko

Ekonomika štátu je živý organizmus, ktorý vysiela rôzne signály, prejavujúc svoje silné, ale aj slabé stránky a neduhy. Ten, kto vie čítať jej „morzeovku“, vie včas určiť diagnózu ekonomických nemocí štátu, a potom môže múdro a predvídavo voliť medikamenty v podobe nástrojov hospodárskej politiky štátu, ktoré by mohli a mali pôsobiť liečivo. Jedným z veľkých umení dobrého ekonomického riadenia štátu je nezanedbať faktor času. Ak sa včas a správne vyhodnotí ekonomická nemoc (diagnóza) a ak sa včas nasadí účinný liek (príslušné ekonomické nástroje), potom je

reálna nádej

na ozdravenie. Spoliehať sa len na samoozdravujúce mechanizmy trhu je nezodpovedné a k tejto filozofii a praxi sa neuchyľujú ani oveľa silnejšie a trhovo vyspelejšie krajiny ako Slovensko, prechádzajúce procesmi transformácie a reforiem. Naša ekonomika už dlhodobo vysiela vážne varovné signály. Obmedzím sa len na vymenovanie krízových alarmov „SOS“. Ide o deficit zahraničnoobchodnej bilancie nášho štátu, ktorý je za rok 2001 historický obrovský vo výške 102 mld. Sk a ktorý vykazuje tendenciu niekoľkoročného pokračovania. Tento negatívny trend bol potvrdený aj deficitom za január 2002, ktorý je o 21 % vyšší ako v januári 2001. Bezprostrednou príčinou je prudký rast dovozu na jednej strane a spomalenie rastu vývozu na druhej strane, existujú však hlbšie zakorenené príčiny tohto vývoja. Deficit obchodnej bilancie sa odráža aj v deficite bežného účtu platobnej bilancie, ktorý zrejme presiahol za rok 2001 dvojnásobne únosnú úroveň 4 - 5 % HDP. Tento deficit nie je dostatočne krytý prílevom zahraničného kapitálu. Výrazná nerovnováha

platobnej bilancie

sa nemôže neodraziť na zahraničnej zadlženosti štátu, na stave devízových rezerv a na kurze koruny. Varovných signálov o vonkajšej nerovnováhe štátu máme teda dosť. Dlhodobo sa však prehlbuje aj vnútorná nerovnováha Slovenska. Medzinárodné inštitúcie nás už chronicky upozorňujú na to, že stav verejných financií predstavuje najrizikovejší faktor slovenskej ekonomiky. Rozsah dlhovej služby štátu je veľký a zužuje možnosti štátneho rozpočtu, ktorý je sám osebe každoročne deficitný a jeho financovanie je trvalým problémom. Vysoká úroveň nezamestnanosti už nie je pre nikoho novinkou. Musíme však vyhodnocovať v tejto súvislosti aj nadväzné

varovné signály,

ktoré nenaznačujú možnosti významnejšieho poklesu počtu ľudí bez práce vo svetle existujúcej dynamiky HDP. Vysokú úroveň nezamestnanosti nevieme znížiť ani v dôsledku prílevu zahraničného kapitálu, pretože ide o kapitál prevažne z predaja štátnych monopolov a bánk a nie o zahraničný kapitál, ktorý má charakter nových investícií „na zelenej lúke“, vytvárajúci nové pracovné miesta. Dnešnú priemernú úroveň 20 % je síce možné reálne posudzovať nižšie o percentá tých, ktorí uprednostňujú podporu v nezamestnanosti pred prácou za minimálnu mzdu (ide približne o rovnaké sumy), ale v žiadnom prípade nejde o jednu tretinu nezamestnaných. Reálne môže ísť o 6 % nezamestnaných osôb, ktoré takto uvažujú. Faktu vážneho nedostatku pracovných príležitostí v mnohých regiónoch Slovenska sa jednoducho nemôžeme vyhnúť. Každá ekonomika má svoje špecifiká a nemožno kopírovať opatrenia jedného štátu na ozdravenia ekonomiky iného štátu bez zohľadnenia týchto zvláštností. Z čoho si však môžeme vyvodiť pre seba ponaučenia, to je koncepčný, premyslený a razantný prístup iných krajín a ich vlád k ekonomickým problémom ich krajín. Veľkým ponaučením by mal byť pre nás prístup prezidenta Georga W. Busha a jeho administratívy k tomu,

ako čeliť recesii

ekonomiky v USA, ktorý nájdeme v jeho historicky významnom prejave O stave Únie, ktorý predniesol v Kongrese Spojených štátov 29. januára t. r. Jeho politika sleduje tri veľké ciele - vyhrať vojnu proti svetovému terorizmu, ochrániť Spojené štáty a ich občanov pred teroristickými útokmi a oživiť ekonomiku USA. Celú veľkú pasáž svojho výnimočného prejavu venoval G. Bush ekonomike a jej ozdraveniu. Nespolieha sa len na neviditeľnú ruku trhu, ale programovo chce vytvárať nové pracovné miesta pre Američanov a logicky zdôvodňuje, že oni dajú prednosť stabilným platom pred platbami zo sociálnej podpory. Aký to rozdiel medzi naším prístupom a premysleným postupom Bieleho domu. Sociálnu záchrannú sieť treba zaiste budovať, ale principiálna odpoveď je len a len v dobre riadenej a zdravej ekonomike. „Jobs“,

pracovné miesta,

sú kľúčovým bodom ekonomického plánu prezidenta Busha. V hospodárskej koncepcii Washingtonu nájdeme vážne slová o tom, že pracovné miesta, a teda zamestnanosť, sa dajú zvyšovať expanziou domácej výroby na nové trhy, teda vývozom. Zvýšenie vývozu je závislé od konkurenčnej schopnosti výrobkov, a teda od investícií do fabrík a ich technologickej vybavenosti a úrovne. Súčasťou dobrej hospodárskej politiky je zabezpečenie spoľahlivých a stabilných domácich zdrojov energie. Rast výroby podporuje rast spotreby, a táto sa dá zvýšiť daňovými úľavami pre obyvateľov. V neposlednom rade nájdeme v štátnickom prejave prezidenta Busha pozoruhodné slová o potrebe historickej reformy vzdelania v USA, takej reformy, ktorá prinesie do každej triedy kvalitného učiteľa. Aké diametrálne odlišné a rozumné chápanie reformy vzdelania od toho nášho prístupu. Riadenie ekonomiky štátu je ako kormidlovanie veľkého zaoceánskej parníku. Od povelu na riadiacom mostíku

na zmenu kurzu,

v našom prípade na prijatie ozdravného opatrenia a uplatnenie daného ekonomického nástroja, po dosiahnutie predpokladaného účinku vždy uplynie nejaký čas. Čím neskôr sa povel vydá, tým neskôr sa loď otáča požadovaným smerom. Žiadny dobrý kapitán neodďaľuje svoje rozhodnutia po prijatí varovných signálov. Súčasný rekordný deficit zahraničnoobchodnej bilancie je takýmto signálom a s opatreniami na jeho zníženie nemožno čakať ďalší rok s ohľadom na nadchádzajúce parlamentné voľby. Jedným zo systémových nástrojov na podporu hospodárskej politiky Slovenska, ktorý má veľký potenciál, ale je len málo využívaný, je sieť slovenských zastupiteľských úradov v zahraničí, kde pracuje veľký štáb vzdelaných a jazykovo vybavených ľudí za peniaze daňových poplatníkov. Pred niekoľkými rokmi som vniesol do slovníka vládnych programov a zahraničnopolitických koncepcií štátu termín „ekonomická dimenzia diplomacie“. Dokonca sme zorganizovali v Bratislave dve celosvetové porady vysoko postavených diplomatov, aby sme si vymenili skúsenosti z aplikovania tejto

ekonomickej páky

zahraničnej služby. Aj po niekoľkých rokoch však môžeme len s ľútosťou konštatovať, že táto oblasť, ktorá by mala byť zákonite prioritnou v činnosti našich veľvyslancov a ich pracovných kolektívov, je stále okrajovou a málo vyhodnocovanou periférnou záležitosťou v systéme práce našej diplomacie, navyše zaťaženej duálnym riadením zo strany dvoch ministerstiev práve v oblasti jej ekonomickej dimenzie, v dôsledku čoho nám uniká jednotný „ťah na bránku“. Práve s ohľadom na ekonomické problémy štátu je treba nanovo „naprogramovať“ smerovanie a činnosť našich veľvyslanectiev a ich odborného personálu. Slovenská diplomacia sa musí stať súčasťou efektívnej ekonomickej komunikácie medzi zahraničím a Slovenskom. Musí poznať hospodárske

zámery štátu

a ovládať reálne ekonomické prostredie doma a v krajine pôsobenia. Diplomacia sa musí zapojiť do systému krokov vlády na získanie priamych zahraničných investícií do slovenskej ekonomiky, musí aktívne vyhľadávať potenciálnych investorov v zahraničí a sprostredkovať ich kontakty s domácimi partnermi, ale tiež preverovať bonitu zahraničných investorov. Slovenská diplomacia, tak ako je to v prípade všetkých vyspelých zahraničných služieb, musí podporovať slovenský export a pomáhať domácim inštitúciám na podporu exportu (a pokiaľ ich nemáme, tak iniciatívne navrhovať ich zriadenie podľa úspešných príkladov v zahraničí). Naši diplomati bez rozdielu na to, aké sú ich „klasické úlohy“, musia byť schopní kvalifikovane prezentovať ekonomický potenciál štátu a povzbudzovať rozvoj vzájomne výhodných hospodárskych a obchodných vzťahov. Medzi rozhodujúce kritériá hodnotenia práce našich diplomatov musí patriť ich konkrétny prínos v oblasti ekonomickej dimenzie ich pôsobenia v zahraničí. Ak nedokážeme zmobilizovať tento potenciál a zapojiť ho do integrálnej sústavy ekonomických nástrojov štátu, potom budú aj naďalej pokračovať negatívne trendy v našom hospodárskom vývoji a bude pokračovať aj rozpor medzi našimi vytýčenými integračnými cieľmi a dosahovanou

Jozef Šesták

(veľvyslanec a analytik MZV SR)