Čo za zodpovednosť bez financií?

Tretí sektor má výhrady nielen k činnosti vlád, ale aj k samospráve miest a obcí

„Po voľbách v roku 1998 tretí sektor veril, že sa mu konečne podarí nadviazať s vládou korektné partnerské vzťahy. Po tri a pol roku môžem konštatovať, že to bola dosť naivná predstava. Súčasná vláda, rovnako ako predchádzajúce, nemajú dostatok schopností a zručností efektívne spolupracovať s inými sektormi. Nielen vlády, ale celá štátna administratíva sa to bude musieť naučiť.“ V rozhovore pre Hospodársky denník o vzťahu k vládam, územnej a miestnej samospráve a podnikateľskému sektoru to uviedla riaditeľka Fondu na podporu sociálnych zmien, čestná členka Hospodárskeho klubu( NEF) a nositeľka prestížneho ocenenia Zlatý biatec Helena Woleková. „Nemôžeme súčasnej vláde uprieť snahu o partnerský dialóg, ale snaha nestačí. Vyžaduje to zásadne zmeniť systém práce. Na Slovensku je toľko vážnych problémov, že je trestuhodné, ak si štátni úradníci myslia, že len oni sú povolaní a schopní tieto úlohy vyriešiť. Žiadna vláda ich nebude schopná

zvládnuť sama,

ak nebude spolupracovať so všetkými, ktorí sú do veci priamo zainteresovaní. Ukážkovým príkladom je regionálny rozvoj, o ktorom sa teraz veľa hovorí. Nikomu na svete sa ho nepodarilo naštartovať od úradníckeho stola bez spolupráce s podnikateľskou sférou, so samosprávami a, prirodzene, s tretím sektorom. Rozvinúť takúto spoluprácu nie je jednoduché. Stále platia staré známe podmienky úspešnosti práce: chcieť, vedieť a môcť. Nestačí len chcieť a môcť, ale treba sa naučiť tieto vzťahy aj efektívne rozvíjať.“

H. Woleková pripomenula, že tretí sektor má s vládou otvorené niektoré záležitosti, ktoré treba dotiahnuť. Je to predovšetkým otázka, či budú z privatizácie vyčlenené

nejaké prostriedky

na posilnenie nadačného imania, aby sa pre tretí sektor vytvorilo nezávislé finančné prostredie. Zatiaľ má podporu väčšiny koalície a verí, že sa do konca funkčného obdobia vláda definitívne rozhodne a nadácie dostanú do správy slušný finančný kapitál. Napriek tomu H. Woleková pripomína, že viaceré návrhy v prospech mimovládnych organizácií sa podarilo dotiahnuť do konca. Predovšetkým ju teší presadenie jednopercentnej dane, na ktorom má osobnú zásluhu. Občania tak po prvý raz dostávajú možnosť rozhodnúť, kam ich dane pôjdu. „Boli by sme radi, keby tento

historický krok

mal aj pokračovanie. Aby nezostalo len pri jednom adresne odovzdanom percente, ale aby občania dostali takýchto možností viac.“ Na otázku vzťahu tretieho sektora k politickým stranám uviedla, že jedným z kritérií, podľa ktorých budú hodnotiť volebné programy politických strán, bude určite aj odpoveď na otázku o pokračovaní decentralizácie moci, kompetencií a financií pri reforme verejnej správy. „Ak som začala hovoriť o jednopercentnej dani ako o historicky prvej možnosti občana zúčastniť sa na rozdeľovaní verejných financií, pokračovanie vidíme aj v oveľa väčšej účasti občana na rozhodovaní na úrovni obcí, miest a regiónov.“ O vzťahu k politickým stranám hovorí, že podnikateľská sféra tretí sektor trochu predbehla v kladení otázok politikom. „Politikov relevantných strán chceme

aj my pritlačiť,

aby odpovedali veľmi konkrétne na naše otázky. Osobitne mám teraz na mysli najmä oblasť sociálnych služieb, kde nie je celkom jasné, ako bude ich decentralizácia pokračovať. Či budú tieto organizácie odštátnené, či budú rovnaké pravidlá prístupu k verejným zdrojom pre všetkých poskytovateľov. To sa týka relatívne veľkej skupiny organizácií, ktoré poskytujú verejné služby nielen v sociálnej oblasti, ale aj v školstve a zdravotníctve. Veľmi sme verili, že s územnou a miestnou samosprávou budú naše vzťahy a spolupráca oveľa bohatšie ako so štátnou správou. Veď naše organizácie pôsobia v konkrétnom území a ich prirodzeným partnerom sú obce a vyššie územné celky (VÚC) a nie vláda. Žiaľ, sme dosť sklamaní postojom obcí a miest, lebo sa nechopili príležitosti, ktorá sa im dostáva. Máme pochybnosti o tom, či Združenie miest a obcí Slovenska (ZMOS) reprezentuje

názory všetkých

obcí a miest, ak Rada ZMOS žiada, aby sa novelizoval zákon o kompetenciách a aby sa domovy dôchodcov, ktoré poskytujú služby pre starších ľudí, decentralizovali na VÚC. Poznám veľa starostov a primátorov, ktorí chcú aj domovy dôchodcov, pretože im to umožní poskytovať každému staršiemu obyvateľovi takú službu, akú práve potrebuje. A v tom je zmysel reformy. V prípade, že by si to obec alebo mesto netrúfali, potom to, samozrejme, musí prevziať VÚC. Ale prečo odoberať príležitosť aj obciam, ktoré to chcú?“ Na našu otázku, či by sa potom nestalo, že do domovov dôchodcov by sa dostali len starí ľudia z miesta, kde sídlia takéto zariadenia, ale nie aj zo širšieho okolia, H. Woleková zdôraznila, že by to hrozilo, ak sa presadí ten model financovania, ktorý navrhuje ministerstvo financií a ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny. Podľa ministerských úradníkov

majú ísť peniaze

do zariadení. „Podľa nás by príslušná suma (asi 1,5 mld. Sk) mala byť rozdelená do obcí a miest podľa počtu seniorov. Obce by z nich uhrádzali služby pre svojich seniorov, pričom by si každá musela definovať vlastnú politiku. Či bude služby diverzifikovať, aby peniaze účelne a efektívne využila alebo pôjde v starých koľajach. Veď za cenu pobytu jedného klienta v domove dôchodcov možno zabezpečiť opatrovateľskú službu aj pre troch. Nie je predsa žiaduce starkých vytrhávať z miesta, na ktoré si zvykli, kde žijú. Som rada, že aj ZMOS náš princíp akceptuje, ale málo sa zasadzuje za to, aby sme ho na ministerstvách aj presadili. Verili sme, že by sa to mohlo podariť od januára 2003, ale ukazuje sa, že akosi niet síl a vôle. Neprekážalo by mi, ak by zriaďovateľmi domovov dôchodcov boli VÚC. Nejde o to, kto bude zriaďovateľom zariadení, ale o to, kto bude mať voči občanom zodpovednosť, že dostanú potrebné služby. Nemám teraz na mysli len klientov umiestnených v zariadeniach, ale aj tých, ktorí takéto služby nedostávajú, hoci by ich potrebovali. Skôr by som akceptovala názor, nech služby prevádzkuje ktokoľvek, kto splní zákonom stanovené štandardy kvality, ale aby všetci poskytovatelia za rovnakých podmienok

súťažili o klienta

a o peniaze, ktoré s ním prichádzajú. Podľa mňa je prirodzené, že obce budú mať zodpovednosť za poskytnutie pomoci starším obyvateľom, ak to nie je schopná urobiť rodina. Kto má zodpovednosť, potrebuje aj nástroje, aby ju naplnil. Tým nástrojom sú peniaze, za ktoré ako starostka zaplatím služby, ak si ich obyvatelia mojej obce nemôžu v plnej výške uhradiť sami. Tak či onak vychádza, že peniaze majú mať obce a mestá.“ H. Wolekovej sme sa spýtali aj na to, ako hodnotí podnikateľské prostredie na Slovensku. Zdôraznila, že podnikateľom želá, aby sa im darilo. Tretí sektor stojí pred dlhým, ale pre jeho budúcnosť dôležitým obdobím. Je ním aktívna pomoc našim firmám pri definovaní ich vlastnej stratégie filantropie. Mnohé zahraničné spoločnosti, ktoré pôsobia na Slovensku, ju už majú ako súčasť celkovej firemnej stratégie. Naši podnikatelia to podľa nej robia

skôr náhodne,

bez toho, aby sledovali nejaký konkrétny dlhodobý cieľ či už pre svoju firmu alebo pre systémovú zmenu prostredia, do ktorého dávajú svoje peniaze. Často si neuvedomujú, že svojimi darmi pomáhajú udržiavať pri živote zastarané služby a inštitúcie, ktoré mali byť dávno transformované.

Vladimír Turanský