Veličenstvo chlór: hrozba i nádej

Zásoby soli v hlbinách zeme poskytujú priemyslu takmer nevyčerpateľné množstvo chlóru. Je nenahraditeľný. Predstavuje však aj hrozbu pre život na našej planéte. Pred dvesto miliónmi rokov sa na Zemi vyparila časť morí. Zostali po nich vrstvy soli, starostlivo ukryté v zemskej kôre. Jednoduchou metódou sa soľ rozkladá na hydroxid sodný, vodík a plynný chlór, ktorý je zdrojom najväčších úspechov i najväčších katastrof chemického priemyslu. Chlór je potrebný na produkciu najrôznejších výrobkov - od chemických bojových látok po nevinnú zubnú pastu. Nie je prehnané tvrdiť, že obyčajná elektrolýza alkalických chloridov ovplyvnila život ľudstva takmer rovnako ako ovládnutie ohňa v praveku a jadrovej reakcie v súčasnosti. Chlór je jedovatý plyn a ostro páchne. Bol nazvaný podľa farby (z gréckeho cloros, čo znamená žltozelený).

Surovina dobývaná zo zeme prechádza desiatkami metrov elektrolytických článkov, potrubiami, kotlami, tlakovými ohrievačmi a vibračnými sieťkami. Keď príde do styku s inými prvkami, obsiahnutými napr. v uhlí, nafte, vo vode a vo vzduchu, vytvoria atómy nové väzby. Premenia sa na chemikálie, ktoré majú základný význam pre kozmetiku, elektronický priemysel, výrobu detského nábytku i chemickú vojnu. Nesmierny počet použitia chlóru - na riedidlá, pesticídy, herbicídy, farbivá atď. - urobil z jeho výroby kľúčový hospodársky sektor.

Organické zlúčeniny chlóru nájdeme v prírode všade. Červená riasa druhu Polysiphonia vocaoluta, ekvádorská farebná žaba Epipedobates tricolor, šváby, fazule a huby vyrábajú chlór už milióny rokov. Pred syntetickou výrobou však príroda musí kapitulovať. V porovnaní s časom, ktorý potrebovali šváby alebo huby, vznikajú priemyselné výrobky v krátkej lehote a v obrovskom množstve. A preto, ako zdôrazňujú vedci, dochádza časom ku „globálnym poruchám metabolizmu“. Niektoré umelo vyrábané chemikálie sú vysoko jedovaté a navyše veľmi trvanlivé. Svetlo, teplo, huby ani baktérie ich nestačia rozkladať. Prvok periodickej sústavy s atómovým číslom sedemnásť, oslobodený z molekuly, v ktorej bol viazaný so sodíkom, sa ukázal ako látka nabitá energiou a dosť náchylná na nekontrolovateľné reakcie. Môžeme mu poďakovať sa dieru v ozónovej vrstve a za zvyšky pesticídov v pitnej vode.

Pravda, nebyť priemyselnej výroby chlóru, nemali by sme mnoho vecí dennej potreby - šampóny, podrážky, slnečné batérie, čipy pre počítače, textilné farbivá, magnetofónové pásky a kompaktné disky.

Dnes je na trhu približne jedenásťtisíc dôležitých organických zlúčenín chlóru a odborníci považujú žltozelený prvok za chrbticu chemického priemyslu, pretože priamo alebo nepriamo od neho závisí šesťdesiat percent obchodu tohto odvetvia. Je tu teda najvyšší čas učiť sa od húb, ktoré chlór vyrábajú spôsobom, ktorý nezanecháva žiadny odpad. Chemický priemysel používa na výrobu chlóru elektrolytické zariadenia, ich spotreba energie sa iba v Nemecku rovná spotrebe troch miest s viac ako miliónom obyvateľov. Toxikológovia z celého sveta sa sústreďujú na zlúčeniny chlóru a uhlíka, ktoré vyvolávajú rakovinu, nervové ochorenia a zmeny genetického materiálu buniek.

Začiatky celej tejto histórie siahajú do devätnásteho storočia, keď prudko stúpla spotreba mydla. Na jeho výrobu bolo potrebných čoraz viac kamenej soli pre jej obsah sodíka a draslíka. Pri výrobe luhu vznikal vážny problém - uvoľňoval sa jedovatý plynný chlorovodík. Postupne sa našiel spôsob, ako ho zužitkovať. Chlorovodík sa nechal reagovať s haseným vápnom a nežiaduci odpad sa menil na chlórové vápno, ktoré slúžilo na dezinfekciu a bielenie. Nemec Fritz Habera, jeden z najvýznamnejších vedcov svojich čias, počas prvej svetovej vojny usúdil, že chlór sa dá použiť aj ako chemická zbraň. Vyskúšal ju v apríli 1915 v Belgicku . Pri meste Ypres spôsobilo stoosemdesiat ton plynu smrť päťtisíc francúzskych a anglických vojakov. Aj keď ho víťazné veľmoci obžalovali z vojnových zločinov, dostal Haber v roku 1919 napriek mnohým protestom Nobelovu cenu. V roku 1948 získal Nobelovu cenu aj Paul Muller, tvorca insekticídu DDT, ktorého základom je chlór. Tieto úspechy spustili víťazné tiahnutie chlórového priemyslu po druhej svetovej vojne. Objavili sa výrobky s nevídanými vlastnosťami - nehorľavé materiály, izolačné penové materiály, odmasťovače, prípravky chrániace rastliny pred hmyzom... Všetci velebili zázraky pokroku. No ozývali sa aj varovné hlasy. Poplach bol oprávnený, pretože stopy chlórovaných uhľovodíkov z priemyselných krajín boli nájdené v pečeni Eskimákov a ľadových medveďov za polárnym kruhom.

Pod nátlakom vedcov a ekológov bol v posledných dvadsiatich rokoch chemický priemysel prinútený pristúpiť na prísnejšie normy a obmedzenia. Objavujú sa snahy budovať chemický priemysel, ktorý by lepšie napodobňoval prírodu.

Chlór je takmer nevyčerpateľnou surovinou. Jeho zásoby na Zemi predstavujú asi 3,7 bilióna ton. Podľa odhadu vedcov to vystačí na osemnásťtisíc päťsto rokov.

(kab)