Diagnóza: rakovina jadra

Po dokončení prvých dvoch blokov Atómovej elektrárne Mochovce (EMO) sa financovanie rozvojových projektov v oblasti jadrovej energetiky dostalo na bod mrazu. Štát prostredníctvom Slovenských elektrární (SE) predpísal atómovému programu neľútostnú diétu. Nepokračuje sa vo výstavbe 3. a 4. bloku Mochoviec. Pristúpili sme k odstaveniu aj elektrární V-1 a V-2 v Jaslovských Bohuniciach. Kým najvyspelejšie krajiny sveta sa usilujú dosiahnuť energetickú samostatnosť, Slovensku sa môže stať, že po oživení ekonomiky s rastúcim HDP nebude stačiť držať krok spotreba doma vyrobenej elektrickej energie. Namiesto plánovanej schopnosti elektrinu vyvážať (pri plnom fungovaní EMO), staneme sa krajinou závislou od jej dovozu. Diagnóza je jasná: rakovina jadra. A zhubnosť zmrazenia investičných programov sa rýchlo šíri aj za bránami samotných elektrární. Na mysli máme stovky stredných a desiatky veľkých slovenských firiem, ktoré priamo spolupracovali so Slovenskými elektrárňami a participovali na výstavbe Bohuníc či Mochoviec. Na túto oblasť bola „naštelovanᓠaj spoločnosť EZ-Elektrosystémy Bratislava. Do roku 1998 pravidelne figurovala v prvej desiatke najúspešnejších podnikov. Jadrový útlm jej spôsobil značné škody. V súčasnosti prežíva doslova ekonomickú depresiu. Mesačne prichádza o prácu 20 až 30 ľudí. Do konca tohto roka sa stav prepadne niekde na úroveň 400 až 450 zamestnancov. Zmenili sa platové možnosti i celkové parametre firmy. Rádovo desaťnásobnému poklesu zisku vlani oproti roku 2000 dokážu čeliť iba zásluhou veľkých rezerv v podobe nerozdeleného zisku z predchádzajúceho obdobia. Z celkovej sumy 220 až 230 mil. Sk pohľadávok je 65 % po ročnej lehote splatnosti. Šanca, že sa k týmto peniazom ešte niekedy dostanú, sa rovná pravdepodobnosti, že súčasná garnitúra sa ešte vráti k jadrovému programu. Bonita pohľadávok klesá k bodu nula.

Podpredseda predstavenstva a generálny riaditeľ EZ-Elektrosystémy, a. s., Bratislava Radomír Vajanský sa však nechce vyhovárať len na „náhlu smrť“ slovenského jadra. Podobný vývoj očakávali a pripravovali sa na takúto alternatívu. Nepredpokladali však doslova katastrofálny výpadok v priamych zahraničných investíciách v roku 2001. Okrem rozvoja automobilovej výroby (nábeh nového VW Polo v Bratislave) a petrochémie nie je veľa ďalších oblastí, kde by na rozvojových projektoch mohli participovať aj slovenské strojárske či elektrotechnické podniky. V EZ-Elektrosystémy veľa očakávali od príchodu U. S. Steel do VSŽ. Veľmi negatívne sa prejavuje fakt, že U. S. Steel doteraz nenapĺňajú v avizovanom rozsahu investičné zámery. Ešte vlani vo februári sa na obidvoch stranách hovorilo o tom, že by „ezeťáci“ mali v roku 2002 v oceliarňach realizovať práce v objeme 250 až 280 mil. Sk. To, čo tam skutočne robia, sú len malé sumy. Výpadok Američanov je pre EZ-Elektrosystémy o to bolestivejší, že kým spoluúčasť na automobilovom programe sa obmedzuje na triviálnejšie oblasti, v hutníckej výrobe „sú doma“ a predsa tam nemôžu uplatniť vlastnú technickú úroveň, know-how, skúsenosť a odbornú zdatnosť pracovníkov schopných podieľať sa priamo na technickom riešení technologických procesov. Firma mohla získať vyššiu pridanú hodnotu, ako sa jej to darí teraz. „V dôsledku toho nemôžeme uplatniť patričnú cenu, ktorá by priniesla očakávanú rentabilitu nákladov a primeraný zisk,“ priznal R. Vajanský. Slovenská ekonomika dospela do štádia, keď aj veľké firmy formátu EZ musia brať aj projekty, ktoré doteraz veľkoryso prenechávali menším a stredným subjektom.

Marketing a prieskum trhu naznačuje možnosti objednávky na Ukrajine. Problém je v tom, že hutnícku fabriku majú kúpiť Američania, naše účinkovanie na jej rekonštrukcii sa odsúva. V Rumunsku nás brzdia technické problémy. V Iráne odborníci z EZ-Elektrosystémy naprojektovali tretí a štvrtý blok elektrárne Iranšar, po schválení projekt odovzdali odberateľovi, žiaľ, aj sprísnený režim po 11. septembri spomalil priebeh výstavby. Medzitým sa skomplikovali platobné podmienky, a to všetko hrá proti ich efektívnej účasti na podobných programoch. Množstvo ponúk urobili pre Sýriu. V Spojených arabských emirátoch majú teraz možnosť vstúpiť do hry práve po boku veľkých hráčov (ABB a Siemens), ktorí tam majú trh presne „vykolíkovaný“. Ak chcú slovenské firmy vo všeobecnosti uspieť, musia sa „zavesiť“ na firmu európskeho až svetového formátu, ktorá tam je schopná vyviezť komplexný technologický celok, a taký máme doma hádam iba v prípade SES, a. s., Tlmače.

R. Vajanský však opakovane prízvukuje, že aktivity v zahraničí treba aj do budúcna chápať len ako „korunu na prilepšenie“. O tom, či slovenské firmy prežijú, sa rozhoduje na domácej pôde. Platí niečo podobné ako v športe: ak mužstvo nedokáže vyhrávať na vlastnom ihrisku, nemá šancu udržať sa v lige. A predsa sa energetika a šport odlišujú. Výkon na futbalovom trávniku závisí od poctivého tréningu a rozhodca by mal pískať tak, aby ho ani nebolo vidieť. V energetike sa ukazuje, že štát v úlohe rozhodcu by mal z času na čas citlivo vstúpiť do hry. Napríklad tým, že dohliadne, aby zahraničný investor (v tomto prípade spomínané U. S. Steel Košice) skutočne napĺňal investičný zámer, s ktorým k nám prišiel. V opačnom prípade by mal mať možnosť zapískať, vytiahnuť žltú či červenú kartu. No predovšetkým by mal štát vytvoriť jasné pravidlá hry, povedať, či budeme mať extraligu vo všetkých športoch alebo len vo futbale alebo hokeji. Na mysli máme dlhodobo koncipovanú hospodársku politiku a v nej vyprofilované odvetvia, ktoré chceme rozvíjať. Nateraz sme nechali vypadnúť z prvej ligy energetiku a ako ukazuje príklad EZ-Elektrosystémy, dôsledky „rakoviny jadra“ začínajú byť ďalekosiahle.

Tibor Bucha