Zdroj konfliktu či pokoja?

BR OSN schválila predstavu „dvoch štátov, Izraela a Palestíny“

„Máte právo žiť v mieri a v bezpečnosti v medzinárodne uznaných hraniciach. Ale musíte skončiť s ilegálnou okupáciou. Dokonca ešte urgentnejšie, musíte zastaviť bombardovanie civilných oblastí, vraždenie, nie nevyhnutné použitie smrtiacich zbraní, demolácie a denné pokorovanie obyčajných Palestínčanov.“ Generálny tajomník OSN Kofi Annan na adresu Izraela skutočne obišiel inak obvykle mierny diplomatický jazyk. Dokonca sa po prvý raz stalo, že 14 členov BR OSN (zdržala sa len Sýria) odsúhlasilo americký návrh rezolúcie, ktorá, takisto po prvý raz, potvrdzuje predstavu „dvoch štátov, Izraela a Palestíny“, nachádzajúcich sa bok po boku v bezpečných a uznaných hraniciach. Popritom vyžaduje aj zastavenie už 18 mesiacov trvajúceho násilia s 1550 obeťami. Stane sa rezolúcia zdrojom konfliktu alebo pokoja?

V prvom rade, rezolúcia sa zrodila „v najhoršej situácii za posledných desať rokov“ (K. Annan). Až 46 % Izraelčanov si v prieskume inštitútu Yaffskej univerzity myslí, že by mali byť Palestínčania z Gazy aj zo Západného brehu Jordánu deportovaní do nejakej inej arabskej krajiny. Okrem toho Izrael začal koketovať s myšlienkou totálneho vojnového stavu, pričom nabúral víziu prácne pestovanú v médiách, že presne napodobňuje legitímny boj USA proti terorizmu v Afganistane. Chybou propagácie na verejnosť začali unikať obrazy „teroristických“ väzňov, medzi ktorými sa to len tak hemžilo ani nie šestnásťročnými chlapcami, civilistami, označkovanými číslami na predlaktiach a čelách presne tak, ako to používali nacisti na židoch v čase holokaustu. Denník El País dokonca poznamenal, že „Šaronove jednotky útočia na nemocnice, vyhadzujú do povetria domy, pátrajú po podozrivých osobách, neštítia sa vrážd, zatýkajú stovky mužov nad 14 rokov a strieľajú do davu utečencov“.

Po druhé, rezolúcia prichádza v čase, keď izraelský premiér A. Šaron inicioval odloženie návštevy amerického vyslanca pre Blízky východ generála A. Zinniho, „kým nedokončí začatú operáciu“. Akosi náhodou sa stalo pravidlom, že pred príchodom Zinniho nastupujú do akcie ťažké zbrane a tanky provokujúce následnú bohatú aktivitu palestínskych samovražedných útočníkov. Zinni je tak vždy „odsúdený“ len na predostretie návrhu na zastavenie násilia. Bez konkrétneho programu. Tentoraz sa však Tel Aviv prerátal. „Je to výsmech? Nedáme Izraelu zelenú,“ rozhorčil sa nemenovaný vysoký americký diplomat nad hrozbou opätovného zlyhania generálovej misie. Izrael totiž okázalo zmiernil trojmesačné väzenie palestínskeho prezidenta J. Arafata v Ramalláhu, no vzápätí obsadil celé mesto a ostreľoval Arafatove elitné jednotky tak, že aj samotnému prezidentovi vlastne znemožnil pohyb. Šaronova stratégia smerom k Arafatovi nie je tajomstvom. To, že sa ho chce zbaviť pred začatím rokovaní o usporiadaní v regióne, už naznačil niekoľkokrát. Snahou o posun Zinniho návštevy riskoval americké výhrady, no následné stiahnutie tankov by malo podobu „dostatočnej spolupráce“ s americkými mierovými snahami.

No a je aj tretia hrozba, že sa rezolúcia stane len zdrojom konfliktu. Tou je predovšetkým nezvyčajná americká aktivita. V BR OSN to bol totiž americký návrh, ktorý presne kopíroval názor prezidenta G. W. Busha z 2. októbra minulého roka, že „myšlienka palestínskeho štátu bola vždy súčasťou vízie, a to odvtedy, ako rešpektujeme právo na existenciu Izraela“. Vtedy sa táto aktivita, ako Palestínčania sklamane priznali, spájala so snahou USA získať arabskú podporu na útok proti Afganistanu. Dnes existuje rovnaká hrozba, že ide opätovne o zámer Washingtonu získať arabské áno na útok proti Iraku, čo dokresľuje aj šnúra návštev viceprezidenta D. Cheneyho po 11 arabských krajinách.

Ale určite by sme nemali byť len pesimisti. Rezolúcia sa môže stať aj zdrojom pokoja. Izrael by sa však musel skutočne stiahnuť z okupovaných území a ukončiť krvavé útoky a Palestínčania, ktorí „majú neodňateľné právo na životaschopný štát v medzinárodne uznaných hraniciach, musia tiež zastaviť akty teroru či samovražedné útoky“ (K. Annan).

Teraz sa však skôr zhodujem s prirovnaním, ktoré použil komentátor v denníku Yediot Achronat: „Šaronova stratégia je, ako keď položíte samopašníka do zaľudnenej miestnosti, a potom ho odtiaľ zoberiete, aby ostatní mali pocit, že miestnosť je priestranná. Ale armáda nie je samopašná. Má pamäť ako slon, takže si veľmi dobre pamätá, ako dopadlo posledné ukončenie násilia. Výsledkom je, že sa pripravuje na oveľa dlhšiu operáciu“.

Slávka Blazseková