Len pospiatky ako tie raky?

Novinárka zo Spojených štátov zhrnula svoje pocity a poznatky z desaťdňovej návštevy našej krajiny takto: „Vašej politickej scéne ťažko porozumieť. Jeden večer sa ústavný činiteľ strápňuje v televíznej kabaretnej relácii a na druhý deň presviedča občanov o úspešnosti vládnej politiky. Počas môjho pobytu som nestretla ani jedného občana, a bola medzi nimi väčšina tých, ktorá dala svoj hlas vládnej koalícii, ktorý by bol spokojný s vašou realitou. Nielen tomu politikovi, ale mnohým občanom vo vašej krajine chýba dôstojnosť a sú poplatní, či skôr sú v názorovom predklone pred zahraničím. Vy či vaši politici asi túžite po tom, aby ste sa vždy za niekoho mohli skryť. Raz za Moskvu, potom Prahu, v súčasnosti Brusel či za Washington.

Keď hovoríte s priemernými občanmi, tak sú nespokojní s tým, ako sa u vás žije. Svojím opatrníctvom mi pripomínate malých previnilcov, ktorí stále očakávajú, že dostanú od tých ťhoreŤ po prstoch alebo po zadku. Predovšetkým sú znechutení zdravotníctvom, potom kriminalitou a prejavmi mafiánstva navonok, akceptovaním korupcie, ďalej neporiadkom a špinou nielen na uliciach, ale aj v štátnych úradoch, a, samozrejme, svojou životnou úrovňou a majú strach z budúcnosti. Aj keď som bola u vás iba desať dní, tak z rečí vašich ľudí bola cítiť namyslenosť. Ani v jednom prípade som nepochopila, prečo mali o sebe takú vysokú mienku, keď z nich vyžarovalo: nechuť k práci, k minulosti a k súčasnosti a tiež k budúcnosti. V tomto smere vynikali umelci, ktorí vo veľkom štýle politizujú. Možno som neporozumela prekladu dvoch televíznych debát, ale vyšlo mi jednoznačne, že jedinými správnymi a najmúdrejšími vo vašej krajine sú umelci. Väčšine z tých, ktorých som stretla, chýba chuť pracovať a platiť dane. Osobitne na vidieku, kde panuje osobitná morálka, ktorú nemôžem označiť za solidaritu. Musím povedať aj to, že americký individualizmus s egoizmom a sústredenosť na peniaze sú v porovnaní so slovenskou realitou prevarenou vodou.

To, čo vravím o občanoch vašej krajiny po desiatich dňoch, je dosť nelichotivé, prepáčte. Je to môj názor, ale nesúhlasím s tým, aby ste ho zverejnili ako môj. Máte dosť svojich problémov a chýba vám chuť do života, určité nadšenie či skôr odvaha pobiť sa so starosťami a nepriazňou, ktorá je v každom živote iba dočasná. Veľa sa u vás pijú alkoholické nápoje a je dosť opitých. Počas bieleho dňa je u vás vidieť v mestečkách a mestách znudenú mládež. Väčšina vašich vodičov by u nás prišla o vodičské oprávnenie pre nedodržiavanie pravidiel, a najmä agresivitu voči ostatným. Vaši vodiči sa správajú ako tí z filmov o gangstroch. Dokážete síce vytvoriť v úzkych spoločnostiach jedinečnú atmosféru, ale po záverečnej máte v medziľudských vzťahoch prázdno či takmer mrazivo. Radšej by som vám hovorila o tom, čo je u vás dobré a v porovnaní so zahraničím nedocenené. Spíšem to a pošlem. V človeku by predsa malo ostať s odstupom času viac dobrých spomienok ako tých zlých.“

V sobotu večer sa dostala do Frankfurtu nad Mohanom, a včera ráno som si našiel mail s niekoľkými poznámkami o slovenskej transformácii. Adresovala mi niekoľko otázok, a jednu z nich nemôžem nespomenúť. „Čo budete robiť, keď už všetko zaujímavé a výnosné bude predané?!“ A dodala: „Potom predáte zem, vodu a možno aj vzduch, a budete sa nadchýnať sladkým ničnerobením? Keď nie všetci, tak aspoň niekoľko tisíc spomedzi vás, ktorí vám budú hlásať ako komunisti, že lepšie časy sú už takmer pred dverami.“

Povedal som si, že by mi bolo lepšie, keby som v sobotu na viedenskom letisku stratil schopnosť komunikovať. Najhoršie je, že vo väčšine vecí mala pravdu. Aj v tom, čo som pri rozlúčke nechápal pre momentálnu neznalosť slova rak v angličtine. „Vy ste ako tie raky, ktoré najlepšie kráčajú pospiatky a sú citlivé na kvalitu vody. A tej vašej chýba kyslík...“

(Hd/s-ch)