Sme odsúdení na spoluprácu

Komentuje Zdena Rabayová

Hoci slovenský predaj storočia niekoľkokrát otriasol vládnou koalíciou, napokon - zdá sa - zostal vlk sýty aj baran celý. Aj keď SDĽ do poslednej chvíle vyslovovala pripomienky nielen k cene za predaj 49 % akcií SPP, ale aj k transakčným dokumentom, napokon s ich znením vyslovila súhlas. Dokonca ruku „za“ zdvihol aj minister P. Magvaši. Z jeho stanoviska na ohlasy médií, ktoré vyjadrovali prekvapenie nad radikálnou zmenou postoja najväčšieho oponenta pripravovanej transakcie, vyplýva, že niet sa čo čudovať. Do uznesenia vlády sa podarilo presadiť požiadavku na uvoľnenie vyšších prostriedkov z príjmov z privatizácie SPP na reformu dôchodkového poistenia. A nielen to, akceptovali aj pripomienky o spomalení tempa vyrovnávania cien plynu pre obyvateľov a tiež návrhy na úpravy transakčných dokumentov. Vzhľadom na skutočnosť, že pripomienky SDĽ k transakčným dokumentom získali viaceré médiá (aj Hd), mnohých zaujíma, čo z nich sa napokon akceptovalo. Tým, že podľa predstaviteľov SDĽ došlo k preformulovaniu právomocí dozornej rady, odpadli napríklad ich obavy z dôsledkov možnej zmeny sídla spoločnosti a zachovanie podniku SPP na území SR je nemenné. V súvislosti s výhradami k údajnému nebezpečenstvu odčlenenia lukratívneho tranzitu od distribúcie zainteresovaní zasa od samého začiatku vedia, že zo strany SDĽ to bola nafúknutá bublina. Z dobre informovaných zdrojov sme sa dozvedeli, že už v preambule zmluvy medzi štátom a strategickým investorom sa predsa majiteľ 49 % akcií SPP zaväzuje rozvíjať distribúciu na úroveň krajín EÚ. No ani výhrady SDĽ neovplyvnili stanovenie pravidiel pre rozhodovanie na valnom zhromaždení. Strategický investor získa teda nielen manažérske právomoci, ale bez jeho súhlasu nepresadí samostatne štát na valnom zhromaždení nič. Potrebný bude súhlas 52 % akcionárov. Na druhej strane však takéto pravidlá hry treba uvítať. Veď stanovené percento odsúdilo oboch partnerov na úzku spoluprácu a zrejme ustavičné hľadanie kompromisov. Ak však obaja (aj štát, aj predstavitelia strategického investora) hovoria, že im ide o prosperitu SPP, zvýšenie kapacity tranzitu, rozšírenie trhov, tak by nemalo prísť medzi nimi k vážnejším rozporom.

Pokiaľ ide o výhrady k cene, ktorá je vraj príliš nízka, treba proti nim vytiahnuť niekoľko argumentov odborníkov. Iste, je na spodnej hranici očakávania, ale... Ale žiadny investor nie je mecenášom. Z informácií, ktoré sa nám podarilo získať, vyplýva, že zisk z tranzitu (po zdanení) je okolo 14 - 15 mld. Sk za rok. Keby sa teda zreálnili ceny plynu a SPP zo ziskov tranzitu nemusel dotovať ich nákup, tak štát dostane z uvedenej sumy 51 % a nový majiteľ 49 %, čo je okolo 7,5 mld. Sk Ak aj investor využije svoje know-how a presadí racionalizačné opatrenia v SPP, peniaze sa mu vrátia najskôr o 15 rokov. A to je - v porovnaní s výsledkami privatizácie iných strategických podnikov a inštitúcii v SR - naozaj veľkorysá ponuka. Samozrejme, veľkí plynárenskí hráči vedia, že veľkorysosť sa im vyplatí. Z dlhodobého strategického hľadiska urobili totiž geniálny