Na pomoc zaostalým

Neprivierať oči, kde netreba

Ešte stále sme sa na slovenskom vidieku poriadne nespamätali. Mám na mysli všetkých tých, ktorí sa zrazu akoby šibnutím čarovného prútika stali cez noc „farmármi“ podľa štatistických kritérií. Jeden pravoverný slovenský politik nedávno povedal, že Slováci si navzájom závidia aj chorobu. Isteže to prehnal, ale často vyslovená závisť o výnosoch nielen z „fóliovníkárčenia“ má svoje opodstatnenie. Podľa všetkého nielen výnosy z fóliovníkov, ale aj výnosy (nezdanené príjmy domácnosti) z chovania ošípaných, psov (chovná stanica je už aj jedna sučka s krstným listom, ak ju chováte na účely zisku). Povedzte, kto už na strednom a južnom Slovensku žijúci na vidieku nemá aspoň 1500 štvorcových metrov obrábanej pôdy, na ktorej sa pestuje zelenina, ovocie alebo kvetiny? Farmárom je podľa európskych kritérií každý, kto vlastní vinicu s výmerou aspoň 500 štvorcových metrov alebo má 300 koreňov viniča. Farmárom je každý, kto chová aspoň jeden kus dobytka alebo dve ošípané. Aj štyri ovce alebo kozy a alternatívne aj 50 kusov hydiny spĺňajú kritériá pre farmára. Našinec sa pri týchto normách usmieva. Netrafili sa však s „normou“ chovu aspoň sto (!) kusov kožušinových zvierat alebo sto králikov. To už dá poriadne zabrať nakŕmiť, lepšie povedané, kosákom sa postarať o zelený doplnok stravy pre sto králikov. Dosť však žartov, to už by som sa dostal do tábora závistlivcov. Idem v úvahách však iným smerom. Treba mať o týchto činnostiach evidenciu (a takáto štatistika by mohla veľmi skoro zaujímať aj obecné úrady, ktoré doteraz so skromnou „diskrétnosťou“ privierali oči aj pred chovom býčkov na kšeft, čo už naozaj im doslova muselo niekedy smrdieť až „do úradu“).

Ivan Klačanský