Príbeh o voľbách

Za tých 12 rokov človek stratil pekný balík ilúzií o slobodných, demokratických voľbách. Pôvodné nadšenie z možnosti vyberať si spomedzi širokého spektra kandidátov, programov či alternatív a rozhodovať tak o vlastnom osude, upadalo postupne. Ako dokonca upadá každé nadšenie.

Zo začiatku to bolo celkom zábavné. Všetky tie prejavy o lepšej budúcnosti a spravodlivejšej spoločnosti, ľudia na námestiach, napätie zo súťaže. Na potom aj to demokratické prispôsobovanie sa vôle väčšiny, formovanie nových inštitúcií, posledné zbohom prežitkom minulosti. Malo to svoje čaro. Prvé ťažkosti nastali, až keď bolo treba naplniť predsavzatia a sľuby, ale našlo sa celkom objektívne vysvetlenie - faktor času. Veď nedá sa všetko zmeniť za jednu noc.

Časom sa však na povrch začali predierať ďalšie nepríjemné zistenia. Človek si totiž uvedomil, že programy strán sa až príliš podobajú jeden druhému, že sa veľmi nemenia ani mená na kandidátkach, a že predvolebné agitácie sa stávajú čoraz väčším stereotypom. Tých možností a alternatív zrazu nezostalo až tak veľa. Sklamanie rástlo. Aj v tých najstarších demokraciách volebná účasť klesala. A zrejme to nie je koniec.

Včera agentúry informovali, že o tri týždne čaká na maďarských prvovoličov vo volebných miestnostiach prekvapenie vo forme darčeka. To je teda lákadlo. Ak si kúpite ženský magazín, dostanete vzorku voňavky a pracieho prášku. Ak sa rozhodnete voliť, čaká na vás darček. A potom nechoďte k urnám.

Čo na to povedať? Takúto evolúciu vnímania volieb výborne vystihujú slová jedného z najlepších obhajcov v dejinách Spojených štátov Clarenca Darrowa: „Keď som bol chlapcom, povedali mi, že hocikto sa môže stať prezidentom, začínam tomu veriť.“

Rastislav Boldocký