Pardon zločincom?

Až do Európskeho parlamentu sa podarilo pretlačiť maďarským, rakúskym a nemeckým lobistom spor o platnosti Benešových dekrétov. Zahraničný výbor EP reagoval ustanovením komisie nezávislých historikov z krajín, ktorých sa táto problematika netýka, aby ich preskúmali. Myšlienku zrušenia týchto právnych aktov z povojnového obdobia Československej republiky mieni podľa Miklósa Duraya pred parlamentnými voľbami v SR otvoriť aj Strana maďarskej koalície. O čo vlastne išlo v týchto dekrétoch, na ktoré verejnosť za desaťročia sčasti zabudla a čo v nich môžu historici objaviť, keď túto otázku otvorili politici? Odpovede nám poskytol vedecký pracovník Historického ústavu SAV dr. Jozef Žatkuliak, CSc.

„Nemyslím si, že ide o spor, ktorý by sa týkal historikov. Veď veľmi zložitá problematika dekrétov prezidenta ČSR Eduarda Beneša je predmetom historického výskumu už niekoľko desaťročí,“ povedal a ako príklad uviedol dvojzväzkovú publikáciu dokumentov k Benešovým dekrétom, ktorá vyšla v Českej republike v roku 1995. Jej súčasťou je aj právny rozbor a stanoviská. „Zároveň sa v nej uvádza,“ pokračoval, „do akej miery, ktoré dekréty naďalej platia a ktoré už stratili platnosť. Pretože mnohé problémy sú uzavreté nielen medzinárodnými zmluvami, ale aj inými právnymi rozhodnutiami, nemôže byť komisia nezávislých historikov Európskeho parlamentu autoritatívna v pravom zmysle slova.“

Je teda zrejmé, že ak by mal niekto posudzovať Benešove dekréty, nemali by to byť historici, ale právnici. Na ilustráciu uviedol dr. Žatkuliak tieto príklady:

1. Ústavný súd ČR v roku 1995 zaujal odmietavé stanovisko k návrhu na zrušenie dekrétu prezidenta E. Beneša č. 108 z roku 1945 o konfiškácii nepriateľského majetku a fondoch národnej obnovy. Vo svojom zdôvodnení Senát ÚS ČR priamo uviedol: „Exilové zákonodarstvo, ako i bezprostredne povojnové zákonodarstvo oslobodeného čs. štátu predstavuje vo svojej podstate dnes už uzavretý okruh problémov a otázok úzko súvisiacich s vojnovými udalosťami a hospodárskou obnovou krajiny.“

2. Tzv. Štrbský protokol prijatý medzi Maďarskou republikou a ČSR o konečnej úprave niektorých nerozriešených finančných a hospodárskych otázok, ktorý 25. júla 1949 podpísal za československú vládu minister zahraničných vecí ČSR Vladimír Clementis so svojím maďarským kolegom, vyhlásil vzájomné „všetky úpravy, pohľadávky a nároky“ za vyrovnané, resp. čo sa týka majetku za nulitné. Teda uzavreté. Aj keď Štrbský protokol nebol dosiaľ uverejnený a možno ho nájsť len v archívoch ministerstiev zahraničných vecí, historici na oboch stranách ho dobre poznajú.

Mohli by sme sa pýtať,

ako je možné,

že sa v demokratickej republike o takých závažných veciach rozhodovalo formou prezidentských dekrétov. Išlo však o dočasné opatrenie vynútené mimoriadnymi okolnosťami vojnového obdobia. Zákonodarná iniciatíva prislúchala vláde ČSR a na Slovensku Slovenskej národnej rade. Na základe prezidentského dekrétu z 15. októbra 1940 a dekrétu z 3. augusta 1944 o obnove právneho poriadku vykonával zákonodarnú moc prezident dekrétmi, na území Slovenska od 1. septembra 1944 Slovenská národná rada. Od 21. apríla 1945 sa prezidentské dekréty vzťahovali na Slovensko len vtedy, ak s nimi súhlasila SNR. Do 28. októbra 1945, keď sa vznikom Dočasného národného zhromaždenia skončila právomoc prezidenta formou dekrétov, čím práve nahrádzal zhromaždenie, vydal Eduard Beneš 126 dekrétov a 17 ústavných dekrétov. Ako hovorí dr. Žatkuliak, z nich „len asi desatina robí problémy. Sú to práve tie, ktoré sa vzťahovali na otázku občianstva, retribúcie, konfiškácie majetku Nemcov, Maďarov, zradcov a kolaborantov. Nemožno hovoriť, že tieto dekréty boli paušálne z hľadiska posudzovania kolektívnej viny“, tvrdí dr. Žatkuliak. „Nemci a Maďari -

antifašisti,

resp. takí, čo sa neprevinili proti ČSR a proti českému a slovenskému národu, boli z uplatňovania postihov vyňatí.“ A čo je nepochybne dôležité: „Tak prezidentské dekréty, ako aj nariadenia SNR boli prijaté v súlade s medzinárodným právom a vtedajším právnym poriadkom.“ Nie je to iste náhoda, že onen problematický dekrét č. 33 o zbavení štátneho občianstva Nemcov a Maďarov, týkajúci sa následne odsunu Nemcov z územia ČSR a o tom, že otázka Maďarov sa bude riešiť výmenou obyvateľstva, vyšiel 2. augusta 1945, deň po tom, ako bol uzavretý protokol z postupimských rokovaní.

Niektorí kritici tzv. Benešových dekrétov a s nimi súvisiacich rozhodnutí SNR vytrhávajú tieto legislatívne normy z historických súvislostí. Ignorujú pritom, že tzv. Benešove dekréty, tak ako i Postupimská konferencia, boli len odpoveďou na Mníchovskú dohodu, Viedenskú arbitráž a rozpútanie druhej svetovej vojny. Rovnako zabúdajú na ďalšie právne normy, politické akty a dohody, ktoré nasledovali. Dr. Žatkuliak pripomína

mierovú zmluvu

s Maďarskom, ktorú vo februári 1947 podpísali zástupcovia 12 spojeneckých krajín v Paríži. Tá vyhlásila za neplatnú Viedenskú arbitráž a obnovila hranicu medzi ČSR a Maďarskom podľa status quo k 1. 1. 1938. Významná je aj zmluva o priateľstve a spolupráci medzi ČSR a Maďarskom z roku 1949. „Vo vzťahu k Nemecku sú zasa dôležité dve zmluvy,“ pokračuje dr. Žatkuliak. „Ide jednak o zmluvu z roku 1973 medzi ČSSR a NSR, kde je zakotvená nulita Mníchovskej dohody a jednak o dohody z roku 1992 podpísané medzi vtedajšou ČSFR a Nemeckom v súlade s medzinárodným právom.“

Prečo sa však niektoré politické kruhy v Nemecku, Maďarsku a Rakúsku snažia práve teraz o revíziu tzv. Benešových dekrétov? „Má im poslúžiť, ako to odznelo nedávno v Českej televízii, na rehabilitáciu vojnových zločinov. Lenže tak Charta OSN, ako aj Všeobecná deklarácia ľudských práv a závery Helsinskej konferencie hovoria o nepremlčateľnosti vojnových zločinov. Priame snahy o zrušenie tzv. Benešových dekrétov nesledujú len revíziu majetkových záležitostí. Ich cieľom je

rehabilitácia

a revízia výsledkov druhej svetovej vojny,“ odhaľuje dr. Žatkuliak, kam by mohlo viesť podľahnutie tomuto tlaku. „Spochybnili by sa právne a politické kroky predstaviteľov ČSR vo vojnovom a v povojnovom období, t. j. do roku 1948. Narušil by sa právny poriadok, ktorý nadväzoval na tieto rozhodnutia, aj štátoprávna kontinuita. Všetky tzv. Benešove dekréty a s nimi súvisiace nariadenia SNR vychádzajú z medzinárodných dohôd vojnového a povojnového obdobia, vychádzajú z antifašistických národných záujmov. Kto spochybňuje tieto akty, spochybňuje aj SNP, pretože z neho sa odvíja ten duch nariadení SNR. Nasledovala by revízia výsledkov druhej svetovej vojny, povojnového usporiadania sveta a nastoleného medzinárodného právneho poriadku. Československo sa v SNP prihlásilo k Spojencom a bolo uznané za účastníka protifašistickej koalície. Povstaním sa Československu podarilo zlepšiť svoju povojnovú medzinárodnú pozíciu a mohlo presadiť svoju štátnu politiku prostredníctvom tzv. Benešových dekrétov a nariadení SNR.“

Treba znovu pripomenúť, že v roku 1948

bolo vrátené

československé štátne občianstvo Maďarom a bol prijatý rad ďalších opatrení. Toto problematické obdobie uzatváral tzv. Štrbský protokol z roku 1949, dotýkajúci sa aj majetkových záležitostí, v ktorom všetky práva, pohľadávky a nároky v súvislosti s tzv. Benešovými dekrétmi a niektorými nariadeniami SNR sa z hľadiska maďarského štátu a jeho občanov vyhlasujú za nulitné a uzavreté. Tzv. Benešove dekréty patria ako súčasť medzinárodného práva k základným stavebným kameňom povojnovej Európy, tak ako v duchu záverov Postupimu konalo Francúzsko či Poľsko.

Zuzana Krútka

(Zajtra uverejníme v plnom znení Ústavný dekrét prezidenta E. Beneša č. 33 o zbavení štátneho občianstva Nemcov a Maďarov.)