Na to, aby sme aspoň čiastočne dokázali vytušiť, kam smerujeme, musíme poznať cestu, po ktorej sme išli doteraz, svoje korene, svoju históriu. Ako však hovorí známy popularizátor našich dejín Pavel Dvořák, odpoveď na otázku, ako sa slovenský národ stará o svoje dejiny a ako ich pozná, by nebola veľmi povzbudivá. Myslím si, že dokonca poznám aj príčinu malého záujmu o dejiny či nelásky k nim, píše. "Slovenské dejiny sa od nepamäti politizovali a politizujú sa stále. Niektoré náhodné ankety - a nejde len o televíznu Aj múdry schybí - dokazujú, že najmä mladá generácia toho vie žalostne málo o takých celkom nedávnych historických medzníkoch, akými bolo Slovenské národné povstanie, či jar roku 1968 alebo november 1989. Netušia príčiny, nepoznajú podstatu. No aj u strednej a staršej generácie pretrváva čiernobiele videnie sveta, ktoré nám servírujú politici - podľa toho, ako sa to ktorému hodí. Prečo sa zabudlo, že vo Vianočnej dohode z decembra roku 1943 sa predstavitelia všetkých demokratických a protifašistických síl Slovenska dohodli na vytvorení spoločného politického vedenia, Slovenskej národnej rady, ako aj na princípoch ďalšieho usporiadania spolužitia Čechov a Slovákov v spoločnom štáte? Len preto, že 40 rokov sa pasáže dejín deformovali v prospech jednej strany? Dnes sa deformujú raz sem, raz tam a treba priznať, že práve vzhľadom na slabú zorientovanosť tohto národa vo svojich vlastných dejinách (česť výnimkám) sa verí tomu, kto hlasnejšie a vehementnejšie hlása tú svoju pravdu z televíznej obrazovky. Týka sa to napríklad Benešových dekrétov, obsah ktorých sa verejne dezinterpretuje, veď stačí si porovnať vyhlásenia politikov SMK hoci s textom dekrétu č. 33, ktorý sme uverejnili v piatok. Týka sa to aj vyhlásení vysokých predstaviteľov ministerstva spravodlivosti, ktorí v kontexte s popieraním existencie koncentračných táborov a plynových komôr zaujali stanovisko, že v demokratickom štáte si každý môže hlásať, čo chce. Práve dnes si zhodou okolností pripomíname smutné 60. výročie prvého transportu tisícky židovských dievčat do Osvienčimu. Bol, nedá sa vymazať zo stránok histórie.
Mnohým našim politikom vyhovuje prezentovať nás ako národ, ktorý utláčaný trpel, a nechcú vidieť, že tento utláčaný národ sa dokázal aj vzoprieť a nie vždy iba pasívne držať chrbát. Odveta bola krutá, a práve preto by názvy Nemecká, Kremnička či Tokajík nemali zostať zabudnuté. Je úlohou školy dať mladým ľuďom solídne základy v tomto, v školskom systéme dosť podceňovanom predmete. A je úlohou rodičov a starých rodičov rozprávať sa so svojimi deťmi a vnúčatami o tom, čo sami prežili. Veď práve skĺbením osobných zážitkov s historickou vedou sa rodí skutočné poznanie dejín, skutočné sebapoznanie. Treba nám iste ešte veľa urobiť aj na to, aby sme dokázali vylúpnuť naše vlastné dejiny z uhorských a československých. Hlavne by sme však mali viac počúvať historikov a to isté odporúčať aj politikom.
