O Arafatovi bez Arafata?

Bejrútsky summit LAŠ v rukách izraelského premiéra A. Šarona

Základným cieľom summitu 22 delegácií krajín Ligy arabských štátov (LAŠ) v hlavnom meste Libanonu je podľa jeho tvorcov a organizátorov posúdenie mierového návrhu saudskoarabského korunného princa pre Blízky východ. Tým vedľajším, resp. z hlavného cieľa sa odvíjajúcim, je potom prezentovať celé LAŠ ako mierotvorcu, ktorý pomôže uzavrieť krvavú, niekoľko desaťročí trvajúcu izraelsko-palestínsku ságu. Napriek pochybnostiam, či má vôbec zmysel diskutovať o ponuke mieru, je rešpektovanie existencie Izraela zo strany všetkých arabských krajín aj pre samotný Tel Aviv lákavou ponukou. Dokonca takou, že sám A. Šaron začal zvažovať svoju osobnú účasť na ňom. V podstate, prečo nie?

Arabi síce neponúkajú lásku, ale ponúkajú mier. Ponúkajú bezpečnosť hraníc a celistvosť území, ktorá však predpokladá stiahnutie sa izraelskej armády zo všetkých doteraz okupovaných území (na hranice spred roku 1967). Chybičkou krásy tak je, že Šaron sa takúto možnosť účasti rozhodol odopierať tomu, voči ktorému sa stretnutie LAŠ vlastne uskutočňuje. „Palestínske stanovisko k situácii v krízovej oblasti na Blízkom východe by mohol najlepšie interpretovať Jásir Arafat, ktorého v tejto záležitosti nemôže nahradiť žiadna osoba,“ poznamenal bahrajnský monarcha Hamád bin Ísa al-Chalífa. Väčšina z vodcov arabských krajín si je vedomá, že o Palestínčanoch - a teda o Arafatovi - nemožno rokovať bez Arafata, najmä keď ide o historické územné usporiadanie v regióne. Dokonca o jeho „pustenie“ na účasť žiadali Izrael aj USA, Rusko či naposledy Čína.

Pravda, úspech summitu nahlodáva aj iná vec. Formulácia pre nové vzťahy v regióne. Hoci Izrael hovorí o potrebe normalizácie, Sýria (žiadajúca stiahnutie sa Izraela z okupovaných Golanských výšin) tvrdí, že medzinárodné právo toto slovíčko nepozná. Podľa nej je potrebné hovoriť o „plných normálnych vzťahoch“ (o čom hovorí aj návrh saudskoarabského princa), čo v konečnom dôsledku je významovo len iný odtienok make-upu, aj keď arabské krajiny zdôrazňujú, že ide len o ponuku normálnych obchodných a diplomatických vzťahov s plným uznaním krajiny, ktorá sa však „nerozširuje na úplnú normalizáciu“. Na začiatok mierových vzťahov v regióne je však aj hra na slovíčka pri takmer rovnakom význame skutočne postačujúca.

Horšou hrou je izraelské vysvetľovanie politiky, ktorú by rád A. Šaron prezentoval na summite. A nebezpečnejšou je jeho hra s interpretáciou rezolúcie BR OSN č. 242/1967, ktorá volá po stiahnutí sa Izraela z oblastí, ktoré okupoval v poslednom konflikte. Aj my sme už dávnejšie poukázali na nejednoznačný výklad tejto rezolúcie v anglickom a vo francúzskom jazyku, kde nie je isté, či sa má Izrael stiahnuť zo všetkých dovtedy obsadených území, alebo len z posledného v konflikte.

Dvojdňový summit arabských krajín, ktorý sa dnes začína, nebude mať ľahký priebeh. Aj keď je otázne, nakoľko postačí telefonický kontakt s Arafatom, ktorý odmietol izraelský nátlak v podobe pre neho neprijateľných podmienok, napätie, ktoré vládne na okupovaných územiach nie je najlepšou vizitkou pripravenosti na mier. A to z oboch strán. Tak izraelskej, ako aj arabskej. Len pripomeňme, že od začiatku druhej palestínskej intifády v septembri 2000 zahynulo násilnou smrťou 1589 ľudí, z toho 1204 Palestínčanov.

Slávka Blazseková