Pruská nostalgia

Jedným zo zaujímavých fenoménov vzťahu medzi človekom a štátom je nostalgia. Ak štát žije dlhšie ako človek, čo je v našich priestoroch zriedkavejším prípadom, nedeje sa v podstate nič. Úrady si síce pri výročiach smrti spomínajú na niekoľkých významných občanov, ide však skôr o formalitu ako skutočný smútok. Štát jednoducho nemá čas plakať za svojimi ľuďmi. Ak je vitálnejším z dvojice človek, vtedy je to už iné. V každej chvíli hrozí, že sa rozkrúti v hlave kolotoč spomienok a že zaúraduje idealizácia časov minulých.

Znalci ľudských duší a správania určite nájdu viacero vysvetlení smútku za niečím takým abstraktným, ako je bývalý štát, ku ktorému nás navyše neraz viažu len matné spomienky z detstva alebo sme dokonca iba o ňom čítali v historických textoch. Raz to môže byť celkom reálny fakt, že z dvoch štátov na rovnakom území v tom staršom bolo naozaj viac šťastia, spravodlivosti a prosperity. Inokedy ide zasa o spôsob, akým sa jednotlivec vyrovnáva s vlastnými problémami. Pred reálnymi ťažkosťami myšlienkovo uniká do minulosti, do štátnych útvarov, v ktorých by sa podľa vlastného subjektívneho názoru dokázal lepšie presadiť.

Aj tak by ma zaujímali motívy hŕstky nadšencov, ktorí v týchto dňoch volajú po obnovení Pruska. Áno, uznávam, štát mal svoje slávne obdobie, navyše vojenská disciplína, ktorá sa s týmto národom väčšinou spája, by v určitých veciach mohla byť nápomocná. Neuškodil by ani striedmy život, tvrdá práca a starostlivosť o deti, čo údajne boli základné piliere Pruska. Prekvapuje ma však, že sa niekomu v dnešnej dobe môže vôbec cnieť za takýmito hodnotami a spôsobom života. Veď predsa žijeme najmä pre peniaze.

Rastislav Boldocký