Naši ľudia majú i lepšiu tvár

Ad.: Len pospiatky ako tie raky?, Hd 18. 3. a 22. 3. 2002

Nedá mi nereagovať na článok „Len pospiatky ako tie raky“ I a II. Už hneď na začiatku mi bolo podozrivé, že nemenovaná novinárka z USA píše svoje dojmy z návštevy SR, ktorá, podotýkam, trvala len desať

dní!, a pritom sa skrýva za svoju anonymitu. Vari sa len v skutočnosti za svoje názory nehanbí? Pri čítaní som nevychádzal z údivu. Kde to vlastne žijem?! V krajine, kde 20 % obyvateľstva tvoria ľudia, ktorým chýba chuť pracovať, kde ľuďom chýba dôstojnosť, z ich rečí cítiť namyslenosť, kde vládne v medziľudských vzťahoch prázdno či takmer mrazivo, kde americký individualizmus s egoizmom a sústredenosť na peniaze sú v porovnaní so slovenskou realitou prevarenou vodou, kde na uliciach vídať len znudenú mládež a kde všetci chcú všetko

Veď len čo sa týka tých medziľudských vzťahov, všetci cudzinci naopak zhodne tvrdia, že sme ľudia veľmi milí a srdeční a naša priateľská povaha k nám patrí ako pokoj k Angličanom či temperament k Talianom. Pravda, možno mala táto dáma na mysli to falošné, ba až servilné americké usmievanie sa do tváre v každej situácii, bez ohľadu na úprimnosť. Tak takíto naozaj nie sme, ale vôbec si nemyslím, že je to na škodu. Osobitne chcem vyzdvihnúť článok II, pri čítaní ktorého som nadobudol pocit, že takzvaná novinárka inklinuje k dadaistom, keďže píše tak nesúrodo, roztrhane a spája a hodnotí nezlučiteľné. Okrem iného na

jednej strane tvrdí: ...od mala mi moji rodičia hovorili, prečo nebyť najlepšia a na druhej vysvetľuje dôvod, prečo nechce byť menovaná: Lebo nechce. Naozaj pozoruhodne profesionálne správanie.

Zaujímavý je aj jej názor na vlastenecké povedomie Slovákov. Vážne si myslíte, že najväčší vlastenec je ten, kto sa bije do pŕs a kričí: Som Slovák, kto je viac...?

Chcel by som ešte dodať, že nechápem, ako mohol autor článku vo väčšine prípadov súhlasiť s takýmito názormi. Veď tu vôbec nešlo o profesionálne a objektívne zhodnotenie situácie na Slovensku, ale skôr o nechutné hanobenie, ponižovanie a urážanie celého národa.

Ako mohol šéfredaktor odobriť zverejnenie takéhoto článku, zamyslel sa vôbec nad dosahom na kredibilitu a profesionalitu tohto denníka?

Martin Horňák

študent, FF UMB

Poznámka šéfredaktora: Ide o spontánnu výpoveď novinárky s 20-ročnou praxou. Je dobré vedieť, že cudzinci môžu odchádzať z našej krajiny aj s takýmito pocitmi a názormi. Reakcie na tieto riadky sú rôzne, ale z väčšej časti oceňujú podnet na sebareflexiu jednotlivca alebo aj, ak chcete, taktiež národnú a občiansku. Z tohto dôvodu som ako šéfredaktor odsúhlasil publikovanie obidvoch materiálov. Aby sme vytriezveli zo zahľadenosti do seba. V nijakom prípade nejde o hanobenie národa, ale o niektoré pravdy, ktoré v každodennom živote si my ako domáci trebárs nevšimneme. Nie je vôbec podstatné, ako je to inde, ale najdôležitejšie je, ako je to u nás doma. Do značnej miery s autorkou súhlasím, najmä čo sa týka úrovne medziľudských vzťahov vo všetkých rovinách, nehovoriac už o niektorých uvedených javoch, ktoré sú síce odpozorované len za desať dní, ale, žiaľ, nespochybniteľné. Ubezpečujem vás, že za rovnaký čas by som mohol spísať obdobnú výpoveď o realitách v iných štátoch. Najprv sa však dívam, ako je to u nás, napríklad so záujmom o prácu, s pracovnou disciplínou, s falošnou morálkou, dezilúziami a pasivitou celého radu jednotlivcov, s agresivitou, hrubosťou a vulgárnosťou v správaní sa celých skupín ľudí, aj s touto čistotou-nečistotou ulíc a námestí, kultúrou-nekultúrou v politike, vo vzťahoch medzi rodičmi a deťmi (tými prísne skrývanými!). Prirodzene, že naša krajina a jej ľudia majú aj lepšiu tvár. Aj ja som spoznal za svoj život stovky, ba tisíce skvelých ľudí, ľudsky nádherných a mnou obdivovaných, ale je ich málo cítiť dnes, a preto sa teším vašej reakcii, lebo ste vyjadrili svoje názory, nad ktorými sa musím ja a moji spolupracovníci zamyslieť.