Telekomunikačné vysielanie

Infraštruktúra a služby hľadajú novú príťažlivú tvár

Konvergencia medzi infraštruktúrou vysielania a telekomunikácií a službami, ktoré tieto sektory poskytujú, bola a je predmetom mnohých diskusií odborníkov z rôznych oblastí. Základnou platformou, z ktorej tieto diskusie v rámci Európy vychádzajú, je Zelená kniha o konvergencii z roku 1997, ktorá odštartovala dvojstupňový konzultačný proces, ukončený koncom roku 1998. Na výsledky diskusie v sektore vysielania nadviazala správa komisára Oreja o audiovizuálnej politike a následne Komuniké Európskej komisie ku konvergencii, čiže k budúcnosti regulačných princípov pre sektor audiovízie a telekomunikácií. Pre sektor telekomunikácií prijal Výbor ministrov štátov Európskej únie 14. februára tohto roka tzv. Telekomunikačný balík pozostávajúci z niekoľkých smerníc, ktorého cieľom je vytvoriť taký regulačný rámec pre komunikačné služby, ktorý by podporil hospodársku súťaž v tomto veľmi dôležitom sektore európskej ekonomiky. Konvergencia vo vysielacom/telekomunikačnom sektore je výsledkom pôsobenia viacerých trendov a faktorov. Po prvé je to digitalizácia, ktorá umožňuje, aby všetky formy informačných obsahov vrátane audiovizuálnych boli ponúkané prostredníctvom

tých istých sietí

a rovnakým spôsobom. Na konvergenciu vplýva aj pokles cien počítačového vybavenia, čo umožnilo rozvoj sofistikovaného a prístupného zariadenia pre spotrebiteľov na dekódovanie signálu a interakcie s multimediálnymi informáciami. Ďalej na to vplýva aj redukcia technických požiadaviek na šírku pásma, čo súvisí s rozvojom digitálnych technológií, umožňujúcich využívať efektívnejšie existujúce pásma a po štvrté je to liberalizácia v telekomunikáciách, ktorá umožňuje vstup nových operátorov na predtým chránený trh.

Tieto trendy ovplyvnili a ovplyvňujú v prvom rade konvergenciu infraštruktúry oboch sektorov, pretože tak vysielatelia, ako aj telekomunikačné spoločnosti môžu ponúkať širokopásmové obojstranné komunikačné služby, ktoré umožňujú súčasný prístup k veľkému počtu rôznych videokanálov, hlasovým službám a k internetu. Na druhej strane môžeme hovoriť aj o konvergencii vo vzťahu k obsahu, pretože predtým oddelené trhy tlače, televízie, filmu a publikovania

cez internet

sa môžu kombinovať a vytvárať samostatný trh interaktívneho obsahu. V každom z momentálne individuálne existujúcich sektorov - vysielacieho, telekomunikačného a internetu možno badať postupné kroky smerujúce k vzniku spoločného interaktívneho komunikačného systému. V oblasti vysielania tomu nasvedčuje najmä skutočnosť, že vzrastá počet predplatiteľov platenej televízie, začína expanzia digitálnej satelitnej a terestriálnej televízie, dochádza k rozvoju interaktívnej televízie, postupne sa zlepšuje kvalita sietí operátorov káblovej televízie smerom k možnosti ponúknuť interaktívnu širokopásmovú komunikáciu a s tým súvisí aj snaha operátorov káblovej televízie ponúkať prístup k internetu a hlasové služby. V telekomunikačnom sektore jednotlivé telekomunikačné spoločnosti takisto výrazne zlepšujú kvalitu svojich sietí z dôvodu, aby mohli ponúkať dátové a multimediálne služby. Trendom je rast využívania ADSL (Asymmetric Digital Subscriber Line) a príbuzných technológií, ktoré umožňujú prenos digitálnych informácií existujúcimi telefónnymi linkami používateľom, rozvoj širokopásmových

mobilných sietí,

mobilného a rádiového komunikačného systému 3. generácie UMTS (Universal Mobile Telecommunications Service), ktorý je schopný kombinovať využitie terestriálnych a satelitných komponentov a pod. Operátori služieb cez internet ponúkajú hlasové služby, webcasting a multimediálne služby. Expanziu zaznamenáva najmä multimediálny obsah stránok na internete. Jedinečným príkladom fenoménu založenom na konvergencii v komunikačnom sektore je webcasting. Ten využíva internet na šírenie konkrétnych obsahov k používateľom spôsobom, ktorý môže pripomínať tradičné komunikačné služby, akými je vysielanie, a preto je predmetom mnohých štúdií relevantných orgánov na svetovej a európskej úrovni ( WTO, OECD, Európska komisia) z hľadiska jeho využitia a prípadnej možnej regulácie. Nové možnosti ekonomických aktivít a technologická konvergencia medzi

sektormi vysielania,

telekomunikácií a internetu vytvárajú predpoklady na rozvoj nežiaducej koncentrácie a vznik dominantného postavenia na trhu, čo môže viesť k rôznym novým typom medzisektorových aliancií. V uplynulom období došlo k viacerým prípadom horizontálnej koncentrácie medzi telekomunikačnými, vysielateľskými a internetovskými spoločnosťami navzájom, ale tiež k vertikálnej koncentrácii, pri ktorej mediálna vysielateľská spoločnosť alebo v rôznej kombinácii telekomunikačné, vysielacie a internetové spoločnosti kontrolujú rôzne etapy vysielacieho reťazca, najmä produkciu a distribúciu audiovizuálnych produktov. V oblasti nových komunikačných služieb sa už

objavili prípady

dominantného postavenia na trhu a existuje tu ďalší priestor na vznik takýchto nových pozícií. Opodstatnené sú aj obavy, že spoločnosti, ktoré vstúpia na trh multimédií ako prvé, získajú výhodu prvého ťahu, a tým aj značný vplyv na relevantnom trhu. V súvislosti s konvergenciou, vznikom nových služieb a kreovaním komunikačného sektora je prirodzeným trendom, že sa mení aj pohľad na ciele a predmet regulácie sektorov vysielania a telekomunikácií a na štruktúru regulačných orgánov. Vo viacerých krajinách, podobne ako na Slovensku, sú sektory vysielania a telekomunikácií regulované v súčasnosti rozdielnym režimom a oddelenými regulátormi (Rada pre vysielanie a retransmisiu vykonáva reguláciu v oblasti vysielania a Telekomunikačný úrad SR v oblasti telekomunikácií ) - v podstate sa uplatňuje model vertikálnej regulácie, pričom internet zatiaľ

zostáva mimo

pôsobnosti akejkoľvek regulácie. Na Slovensku je táto vertikálna regulácia doplnená prierezovou, funkčnou reguláciou zo strany Protimonopolného úradu SR, ktorý dohliada na dodržiavanie pravidiel hospodárskej súťaže. Vo svete a v Európe sú však aj príklady, keď sa uplatňuje skôr funkčná alebo horizontálna štruktúra regulácie. Pri tomto spôsobe má jeden alebo viac regulátorov zodpovednosť za špecifické funkcie v celkom komunikačnom sektore, ktorý zahŕňa oblasť telekomunikácií, vysielania a Internetu. Príkladom takýchto orgánov je FCC v USA, AGCOM v Taliansku, FICORA vo Fínsku a najmä novokreovaný OFCOM vo Veľkej Británii, ktorý by mal začať reálne pôsobiť od roku 2003. Existencia jedného regulačného orgánu pre celý komunikačný sektor by mala vytvárať jednoduchšie prostredie pre jednotlivé subjekty pohybujúce sa v rámci sektora. Poskytuje šancu vyhnúť sa duplicite, dosahuje sa úspora nákladov, transparentnosť regulácie a takýto regulátor má lepšiu pozíciu aj vo vzťahu k regulácii gigantov.

Ing. Jarmila Grujbárová

riaditeľka Kancelárie RVR