Krvavé zvieratká

Ak chudobnú krajinu závislú od poľnohospodárstva postihnú tri roky sucha, bežne hovoríme o veľkom nešťastí. Keď do toho príde ešte ničivé zemetrasenie, potom to už označujeme za nepriazeň prírody a osudu. Ibaže v našom prípade sa toto všetko prihodilo Afganistanu, a preto je bežná klasifikácia nepoužiteľná.

V nešťastnej krajine sa totiž človek prejavil vo svojom najhoršom svetle. „Architekti nemôžu prírodu nič naučiť,“ povedal raz Mark Twain. A zrejme mal pravdu. Pokiaľ však ide o deštrukčnú činnosť, človek bez mihnutia oka prekonáva prírodné vrtochy. Príklad Afganistanu to ukazuje mimoriadne plasticky. Na území s rozlohou 650-tisíc štvorcových kilometrov vyskúšali v posledných desaťročiach svoje zbrane a vojakov vojenské veľmoci, boli tu prítomní aj menší „hráči“ a samotné afganské kmene sa predbiehali vo vzájomnej krutosti. Jediné kratšie obdobie akej-takej stability bolo poznačené extrémnym náboženským fanatizmom, ktorý nepoznal zľutovanie a toleranciu. Kto si pri takejto búrlivej minulosti spomenie na tie tri roky sucha?

Pokiaľ ide o pondelkové zemetrasenie na severe Afganistanu, situácia je predsa iná. Smrť tisícok ľudí si určite vyžiada patričné globálne zľutovanie. V pozadí smútku však bliká aj svetielko krutej pravdy: vinu za prírodné katastrofy nemôžeme pripísať nikomu, sú súčasťou života. S vojnami by to predsa mohlo a malo byť inak.

Na záver ešte niečo od Twaina: „Človek bol stvorený ako krvavé zviera. Myslím si, že stále bude smädný po krvi a že si ju vždy dokáže zaobstarať. Myslím si, že je vôbec najhorším zvieraťom, čo existuje. A jediným neskrotným.“

Rastislav Boldocký