Keď sa štát spovedá

Úvaha Eleonóry Bujačkovej

Sú horší než niekdajší komunistickí papaláši, berú úplatky, kradnú.... Takto tvrdo hodnotí veľká časť občanov dnešných politikov. A tak je azda celkom pochopiteľné, že nejeden politik sa zdráha vstupovať do verejnej "spovednice" a skladať účty svojmu chlebodarcovi - voličovi. Všetky doterajšie vládne kabinety hneď na začiatku vládnutia sľúbili, že ich ministri budú celkom iní, lepší. Predložia mimoriadnu správu o svojom súkromnom majetku. Všimnite si, občania, urobíme viac, než žiada zákon o strete záujmov! Každá vláda sa vychvaľovala mravným étosom . Do finále sa dostalo aj vládnutie súčasného kabinetu. Tiež chce ešte ponaprávať svoj domáci imidž. Pretože ten vo svete má celkom solídny. Bez rozdielu politického zafarbenia všetci vždy vo vhodný čas deklarujú, že verejnosť má právo vedieť všetko o svojich politikoch. Má právo vedieť, kto v politike schudobnel, kto zbohatol, či privátne neskrížil svoju funkciu s biznisom. Ibaže v praxi to vyzerá celkom inak. Väčšina odmieta odpovedať na nepríjemné otázky a dokonca obviňuje novinárov zo zákernosti. Veď oni sú vlastne ako vy všetci ostatní - rovnako (ne)solventní. Sme pri podstate problému vierohodnosti politikov: ak nevieme, ak nemáme jasné odpovede, podozrievame. Podozrievame, pretože príkladov korupcie, podvodov, sprenevery ponúka svet politiky nespočítateľne. Podozrievaním trpíme všetci - politici, štát, demokracia, občania. Štát nebude nikdy dokonalý, ale má určiť pre všetky možné prípady zákonné prostriedky a stanoviť spôsob, ako ich uplatňovať. Nie je nič horšie, ako spísať zákon, a potom ho nedodržiavať, najmä ak ho nedodržiava sám pôvodca. Ak teda nepostavíme latku požiadaviek na otvorenosť a vierohodnosť verejného a politického života poriadne vysoko, stále sa budeme potácať od zlého k horšiemu.