Spasiteľná lieková politika?

Ani preskripcia liekov nepomôže neschopnému systému

Pri limitovaných zdrojoch nášho zdravotníctva, pomeroch a systéme, ktoré v ňom vládnu, sa zabezpečenie primeraného množstva finančných prostriedkov na lieky stáva neriešiteľným problémom. Aj poznatky z najbohatších krajín ukazujú, že náklady na farmakoterapiu spojenú s inováciou drahých liekov rastú rýchlejšie ako ekonomické zdroje. Táto problematika u nás zaujíma nielen odborné kruhy, ale aj verejnosť, pretože sa bezprostredne týka možností liečby. No vzhľadom na to, že sa zvolebnieva, stáva sa z tejto témy aj predvolebná otázka. Z rozličných smerov sa ozýva, že mnohé fakty a čísla sú používané najmä účelovo. V Slovenskej asociácii farmaceutických výrobcov orientovaných na výskum a vývoj (SAFS) považujú napríklad za efektívne nástroje liekovej politiky transparentnú a fungujúcu kategorizáciu, plošný poplatok za položku na recepte a vyradenie všetkých voľnopredajných liekov z úhrady. Základným problémom však je, že Slovensko trpí nedostatkom zdrojov na lieky. Zástupcovia tejto asociácie tvrdia, že u nás

nie je priestor

na šetrenie z hľadiska celkových nákladov na lieky, ale na ich racionalizáciu. Ide o odstránenie zbytočnej a zastaranej liečby a na presunutie finančných zdrojov do kvalitnej liečby vážnych ochorení. Spotrebu liekov v SR nie je tiež možné posudzovať podľa jej percentuálneho podielu na celkových nákladoch zdravotných poisťovní, pretože lieky sú komoditou závislou od svetových cien a kurzového vývoja, navyše ostatné náklady v SR sú poddimenzované. Údaj, že lieky predstavujú skoro 40 % celkových nákladov, je preto v podfinancovanom systéme zavádzajúci. Nuž, spotrebu liekov a jej štruktúru je možné riadiť mnohými opatreniami, ktoré však treba používať s ohľadom na veľkosť, charakteristiky, finančnú stabilitu zdravotníckeho systému i mieru zadlženosti. Smerovanie podstatnej časti finančných prostriedkov na zabezpečenie liekov je v centre pozornosti ekonómov, politikov, médií. Jeden z nástrojov na zníženie výdavkov vynakladaných na lieky vidí napríklad tieňový minister zdravotníctva Smeru Juraj Štofko vo vytvorení kategorizácie liekov na báze účinnej látky, podľa jeho vyjadrenia práve táto sféra nie je u nás jasne definovaná. Nie raz už poukázal na to, že rezort nevytvoril mechanizmus na podporu takých zdravotníckych programov, ktoré vrátia ľudí do pracovného procesu. Koncepcia

liekovej politiky

a kategorizácia liekov však podľa neho financovanie zdravotníctva „nespasí“. Bez ohľadu na to, že z takejto témy sa pomerne ľahko vytĺka politický kapitál, toto tvrdenie má čosi „do seba“. Stačí sa pozrieť, ako to v našom zdravotníctve vyzerá. Šéf rezortu sa namiesto riešenia problémov „vyznamenal“ vyhlasovaním lekárov, ktorí predpísali najviac liekov. Okresní a krajskí revízni lekári robia zasa „poriadky“ v teréne. Vôbec ich nezaujímajú také maličkosti, že niektorí lekári prvého kontaktu zastupujú v liečbe aj prácu nemocnice. A to práve v medikamentóznej oblasti. Konkrétny prípad: lekárka primárnej sféry, ak nechcela odmietnuť pomôcť chorému, musela predpísať drahé lieky na Crohnovu chorobu, lebo nemocnica, v ktorej pacientku na spomínanú diagnózu hospitalizovali, ich jednoducho nemala. Liečba tohto ochorenia je celoživotná. Aj špecializovaným ústavom dnes u nás chýbajú základné a zdravotnícke pomôcky. Možnosti liečby v NsP obmedzujú ekonomické zdroje a celá situácia sa rúti na nepripravenú sféru prvého kontaktu. Medzinárodné

pravidlá sú jasné

aj v tejto oblasti: aby nedochádzalo k rozporu s princípmi liekovej politiky, ktorá má zabezpečiť pacientom kvalitnú, bezpečnú a účinnú liečbu, kladie sa dôraz na racionalizáciu farmakoterapie, čo zahŕňa aj jeden z programov WHO (Svetovej zdravotníckej organizácie). Nosným problémom v záplave informácií rôznorodej kvality sa stáva zabezpečenie nezávislých informácií od rozhodovania o výberu lieku lekárom v praxi.

Ľudmila Koníková