Spor o dekréty vrcholí

ČR mala v roku 1990 nasledovať príklad Poľska

Nedávna prítomnosť predsedu Sudetonemeckého landsmanšaftu (SL) Berndta Posselta v Česku zostrila už aj tak brizantnú situáciu okolo prezidentských dekrétov. Nepomohlo ani jeho vyhlásenie, že pokiaľ sa sudetskí Nemci zúčastnili na hanebných činoch nacistického režimu, tak prosí český národ o odpustenie. Pozornosť sa sústredila predovšetkým na jeho tvrdenie, že odsun bolo bezprávie, ktoré by Česko malo uznať a zrušiť preto dekréty a vyvodiť z toho príslušné dôsledky. Na položenú otázku, či by to znamenalo vrátenie zabaveného majetku Nemcov, Posselt konštatoval, že by Česko malo urobiť gesto, ktoré by pre národ malo oslobodzujúci účinok. Pokiaľ ide o navrátenie majetku, predseda LS povedal, že je vecou miliónov sudetských Nemcov, či uplatnia potom svoj nárok.

Politikov však predovšetkým rozhorčilo spochybňovanie uznesení víťazných veľmocí v Postupime o odsune Nemcov a z toho Posselt obvinil vtedajšieho prezidenta Dr. Eduarda Beneša, ktorého zrovnával s Hitlerom. Kritike vlastných aktérov tohto rozhodnutia sa diplomaticky vyhol, ako aj podielu sudetských Nemcov na rozbití vtedajšieho Československa. Na Havlovu hlavu vzniesli kritiku, že síce vyznamenáva československých vojakov, bojujúcich proti nacizmu, ale mlčí k ohováraniu ich vrchného veliteľa Beneša, ktorý bol partnerom Masaryka v boji za samostatnosť už v prvej svetovej vojne. Za hrubú politickú chybu považujú neúčasť na rokovaní 2 + 4 v lete 1990 o zjednotení Nemecka, kde si Poľsko nechalo potvrdiť za účasti víťazných veľmocí svoje povojnové status quo. Neospravedlňuje sa za odsunutie desiatok miliónov Nemcov, ani za získanie bývalých provincií Ríše vrátane Sliezska, Pomoranska a východného Pruska. Poľsko nie je ani na programe Európskeho parlamentu (EP), kam zase prenieslo 15 pravicových poslancov problematiku dekrétov s cieľom vynútiť si ich zrušenie pod vyhrážkou neprijatia do EÚ.

Richard Seemann, Praha