EÚ a „problémové“ Slovensko

Čo všetko je zašifrované v iniciatívach okolo rozšírenia Európskej únie

Slovenská republika, podobne ako iné asociované krajiny, sa chystá na „sobṓ s Európskou úniou. U partnerov sa aktualizuje nielen otázka obsahu „predmanželskej zmluvy“, ale aj určitá rozpačitosť nad ekonomickým a vnútropolitickým dosahom rozšírenia EÚ. O rozšírení sa zatiaľ vecne nediskutovalo, ak nerátame opakovanie integračných zaklínadiel. V úsudkoch prevláda ružová farba. Napríklad naši delegáti európskeho Konventu sa netaja ambíciami brániť a presadzovať národné záujmy a špecifiká. Ak z toho vynecháme predvolebné rojčenie a podrobnejšie si všimneme podstatu I. piliera únie, nadnárodnú povahu komunitárneho práva, prevládajúce rozhodovanie metódou kvalifikovanej väčšiny a pod., tak prídeme k záveru, že z ich strany je to planá rétorika. Súčasná EÚ je unifikovaná konštrukcia, ktorá nemá systémové mechanizmy, umožňujúce v rámci spoločného trhu zohľadňovať špecifické, predovšetkým ochranárske požiadavky chudobných ašpirantov na členstvo. Reálnejšou cestou je takýto obojstranne prijateľný mechanizmus dočasne vytvoriť, tobôž, keď precedens výrazne asymetrického konania je na strane EÚ.

Asociované krajiny by preto mali ponúknuť Konventu vlastnú komplexnú analýzu existujúceho modelu EÚ a rovnako komplexne aj predstavu jeho rozvoja. Súčasný model je systémom troch pilierov fungujúcich na princípe subsidiarity, kohézie a flexibility. V súvislosti s rozšírením sa únia zatiaľ rozhodla pre veľmi zvláštny asymetrický model 100:25, teda únia by chcela vyžadovať úplné plnenie štandardov EÚ zo strany nových členov, ale pre nich v existenčne dôležitej oblasti, ktorou je

finančná podpora

zo štrukturálnych fondov a priame platby poľnohospodárom, by ponúkla len 25-percentné plnenie v porovnaní s jej súčasnými členmi. Unifikovaný prístup sa ponúka až od roku 2013. Zaujímavým by bolo stanovisko Súdneho dvora, či je toto rozhodnutie v súlade s primárnym právom EÚ, najmä však s článkami o ochrane hospodárskej súťaže. Európska komisia sa vyjadrila pomerne jasne: túto ponuku neslobodno len tak odmietnuť. Váhajúcim patrí varovanie v podobe akéhosi zoznamu troch „problémových štátov“, kde Slovensko, ako inak, nesmie chýbať. Ďalším je Poľsko a Cyprus. Čiže demokratickí a trhoví sme, ale... Po štvorici „darebáckych štátov” podľa americkej kategorizácie krajín do medzinárodnej politiky vstupuje aj európska nálepka „problémový štát”. Američania aspoň darebáckosť pomenovali ako nukleárnu a biologickú hrozbu. Kto však nie je problémový? Stojí za to požiadať EÚ o vymenovanie jej troch bezproblémových štátov. Mnohí by sa

na ten zázrak

radi pozreli zblízka a oživili tak stagnujúci turistický ruch v EÚ. Takéto konanie únie má svoje vnútorné príčiny. Politická a ekonomická situácia v rozhodujúcich krajinách EÚ neumožňuje podstatne zvýšiť pomoc nad rámec ponúknutých 40 mld. EUR do roku 2006. Je nemožné dosiahnuť potrebný jednohlasný súhlas na zvýšenie limitu odvodov do rozpočtu EÚ nad stanovený 1,27-percentný podiel na HDP únie. Preto sú tu neunifikované zadné dvierka v podobe „problémových štátov”, týkajúce sa najmä Poľska, ktorého poľnohospodárstvo je bolením hlavy EÚ. Ak by si „problémové štáty” nedali povedať a vypadli z proklamovaného rozšírenia EÚ o desať krajín, únii by nepribudlo 100 miliónov nových obyvateľov, ale len 50 miliónov, oveľa menej ornej pôdy, zaostalých regiónov a pod. Finančná pomoc z rovnakého mešca by sa razom vyhupla nad 50 % štandardu EÚ, čiže mohlo by sa hovoriť o ponúkanom

dopoly plnom

a nie o takmer prázdnom pohári. Odpadne postrach 100-percentného rastu výroby zemiakov, priame platby záplave živoriacich gazdovstiev, nevyostrí sa grécko-turecky konflikt kvôli Cypru, nevznikne problém ako (ne)cestovať Rusom z Kaliningradskej oblasti cez územie únie atď. A Slovensko? S 0,5-percentným podielom na HDP a 1,1 % na obyvateľstve únie, by si prijatie SR, ak by sa u nás tak nekradli autá, málokto v EÚ vôbec všimol. Máme poslúžiť len ako argument o nediskriminácii Poľska? Možné je aj to, že mapa EÚ aj bez Slovenska by bola pre euroúradníkov opticky úhľadnejšou. Určite by však tento scenár rozšírenia EÚ mal pre európsky priestor veľké destabilizačné následky. Inými slovami, namiesto prezentácie národných špecifík delegáti Konventu z asociovaných krajín by mali vyjadrovať trpezlivosť a pochopenie pre ekonomickú a vnútropolitickú situáciu v Nemecku a v iných tzv. čistých platiteľov. Jedine však výmenou za pochopenie, a najmä

za ich ústupky

v oblasti ochrany národných trhov pred ničivou konkurenciou zo strany oveľa silnejších subjektov EÚ. Až dovtedy, keď nepomer 4:1 postavenia nových členov v poľnohospodárskych dávkach a pomoci zo štrukturálnych fondov sa vyrovná na unifikovaný partnerský vzťah 1:1. Problém je v tom, že postoj krajín EÚ je jednotný, ale asociovaných nie. Kvôli Maďarsku sú neschopné spoločne postupovať aj krajiny V4. Je pravdepodobné, že sa v kapitole poľnohospodárstvo zopakuje scenár s kapitolou voľný pohyb pracovných síl, kde manifestačná ústretovosť Maďarska požiadavke Nemecka o sedemročné prechodné obdobie podrazila nohy ostatným. Tentoraz ide o viac, o veľmi konkrétne stovky miliárd EUR. Preto sa vyťahujú argumenty

ťažkého kalibru

typu podmienky zrušenia Benešových dekrétov. To, že nimi zamával maďarsky predseda vlády, je, pochopiteľne, vec čisto náhodná. Úlohy sformovať spoločnú pozíciu sa tak môže zhostiť jedine Poľsko, ale nakoľko sa mu to podarí s predvídavou nálepkou „problémové“, ukážu už najbližšie mesiace.

Doc. A. Bracjun, CSc.

Ekonomická univerzita

Bratislava