Reálna cena neohrozí zamestnanosť

Ako bude vyzerať obchod s cukrom? Dohodnú sa výrobcovia a spracovatelia?

Nočná mora, podvod, zásterka na obchádzanie zákonov - to je len niekoľko pojmov, ktoré cukrovary používajú v súvislosti s aktívnym zušľachťovacím stykom. A tak zavádzajú laickú i odbornú verejnosť a dávajú aktívny zušľachťovací styk takmer do kriminálnej polohy. Ich rozhorčenosť vyvrcholila petíciou na orgány štátnej správy a NR SR, v ktorej požadujú (bez akýchkoľvek faktických argumentov) obmedzenie aktívneho zušľachťovacieho styku. Nedajme sa ovplyvniť a pozrime sa, aká je skutočná pravda o aktívnom zušľachťovacom styku.

Jeho podstata spočíva v tom, že importovaný cukor sa zapracuje do výrobkov (zušľachtí sa) a takto zhodnotený sa vyvezie v podobe hotových výrobkov s vysokou pridanou hodnotou. Prečo teda toľko „kriku pre nič“ zo strany cukrovarov? V roku 2001 dosiahol objem importovaného cukru v rámci aktívneho zušľachťovacieho styku 61-tisíc ton, pričom rok predtým objem dosiahol 15- až 16-tisíc ton a nevychádzajú z údivu, v čom spočíva taký veľký nárast. Spracovatelia cukru však dobre poznajú odpoveď na túto otázku. Ešte v októbri 2000 cena cukru na slovenskom trhu bola 15 Sk za kilogram. V decembri 2000 však vyskočila na úroveň 21 Sk. Cukrovary nezdôvodnili tento nárast trhovými (zvýšený dopyt) ani ekonomickými faktormi, ale jediným argumentom, že „toto radikálne navýšenie je odrazom našej snahy vstúpiť do Eړ. A nezabudli poznamenať, že spracovateľ nemusí hľadať iného dodávateľa na slovenskom trhu, lebo inú odpoveď nedostane a s požiadavkou na nižšiu cenu nikde neuspeje. Protimonopolný úrad SR v prvostupňovom konaní potvrdil zladený postup pri stanovovaní

odbytových cien

cukru a cukrovej repy, vzájomné dohody súvisiace pri dovoze cukru. Zároveň rozhodol o uložení pokuty 500-tisíc Sk pre každú cukrovarnícku spoločnosť. Aj keď cukrovary vstupovali do kampane v roku 2001 s prebytkom 30-tisíc ton cukru, o znížení ceny (čo by bolo vzhľadom na situáciu na trhu úplne logické) odmietali so spracovateľmi cukru rokovať a cena zostala na úrovni 21 Sk za kilogram po celý rok. A tak museli tento prebytok vyviezť (ako sami uvádzajú) za priemernú cenu 11,14 Sk/kg. Toto bolo, samozrejme, sprevádzané nárekom, aké straty utrpeli a ako mohli stratené financie efektívne využiť na investície alebo technologické zlepšenia. O tom, že si tieto straty spôsobili sami svojou krátkozrakou cenovou politikou, nebolo nikde ani slovo. A čo mal spracovateľ cukru v potravinárskom odvetví robiť? Zmieriť sa s neodôvodneným 38-percentným nárastom ceny? A tak musel hľadať cesty, ako

nestratiť pozície

na zahraničných trhoch pre vysokú cenu cukru. A našiel legálnu formu v podobe aktívneho zušľachťovacieho styku. Kým bola cena cukru na ekonomicky odôvodniteľnej úrovni, spracovatelia cukru s vysokým podielom exportu túto možnosť nevyužívali. A ako je to s tvrdením cukrovarov, že aktívny zušľachťovací styk je zásterka na obchádzanie zákonov? Aktívny zušľachťovací styk je riadne povolená forma obchodného vzťahu, upravená colným zákonom. Z toho logicky vyplýva, že realizácia aktívneho zušľachťovacieho styku nie je nič protizákonné. Mnohé firmy museli pre prísnu evidenciu aktívneho zušľachťovacieho styku prijať nových pracovníkov, zakúpiť špeciálny softvér atď. Realizácia aktívneho zušľachťovacieho styku je počas celého obdobia (povolenie má obmedzenú platnosť) kontrolovaná colnými orgánmi. Obmedzenie aktívneho zušľachťovacieho styku by sa dotklo predovšetkým odvetví s vyššou pridanou hodnotou s proexportnou orientáciou. A otázka preverenia noriem, ktoré cukrovary nastoľujú v súvislosti s aktívnym zušľachťovacím stykom? Každá firma má svoje podnikové normy, ktoré nemôže

len tak meniť

a umelo zvyšovať podiel cukru v nich. Mohol by si dovoliť slovenský producent deklarovať iný podiel v norme a iný podiel cukru v skutočnosti do výrobku dať ? A vyviezť takýto produkt na zahraničný trh? Predsa import cukru, ako aj export hotových výrobkov, je presne colne evidovaný a nedá sa meniť na želanie výrobcu. A tak tvrdenia, že časť importovaného cukru ostáva na Slovensku, jednoducho neobstoja. Prečo sa teda cukrovary čudujú, že predaj cukru na Slovensku klesá? Je fakt, že mnohí producenti nevyužívali aktívny zušľachťovací styk, teda kupovali cukor na domácom trhu aj do výrobkov na vývoz. Ak sa teraz orientujú na aktívny zušľachťovací styk, je to len z dôvodov, ktoré sme objasnili. A ako sa cukrovary môžu zbaviť svojej nočnej mory? Veľmi jednoducho. Nočná mora v podobe aktívneho zušľachťovacieho styku sa stratí, ak prehodnotia svoju cenovú politiku voči slovenským spracovateľom a stanovia ceny na zodpovedajúcom ekonomickom a trhovom základe. Je otázne, prečo sa cukrovary bránia urobiť krok vpred a uplatniť aspoň tzv. vnútorný import, teda ponúknuť

nižšiu cenu

cukru na ten objem cukru, ktorý sa použije do výrobkov vyvezených na export, podobne, ako sa to uplatňuje v Českej republike. Obe strany by získali a spracovateľ by nemusel využívať aktívny zušľachťovací styk. To je ďalší návod, ako sa zbaviť nočnej mory. Otázkou je, či to cukrovary naozaj chcú alebo robia všetko pre to, aby ich tlačila ešte intenzívnejšie. Musí to byť ťažký údel, keď sa človek stane cukrovarníkom. Od samého začiatku začína veriť, že cukor je kov bielej farby (zlato) a že jeho existencia je stále ohrozovaná. V tomto paranoidnom stave potom neúnavne navštevuje rôzne inštitúcie a poukazuje na to, čo všetko treba „obmedziť“, aby on mal pocit, že po týchto obmedzeniach bude jeho existencia menej ohrozovaná. No len čo sa mu podarí nejaké obmedzenia presadiť, hneď zistí ďalšie okolností, ktoré treba obmedziť, lebo inak by nemohol trpieť pocitom ustavičného ohrozenia, a to by vlastne ani nebol považovaný za poriadneho cukrovarníka. V reálnom živote to potom vyzerá tak, že producenti cukru si pod vplyvom uvedených pocitov presadili na ministerstve hospodárstva

dovozné kvóty

na cukor, ktoré platia s účinnosťou od prvého mája 2001. Odvtedy je možné na Slovensko doviezť iba 3900 ton cukru ročne. Účinnosť tohto rozhodnutia platí do konca roku 2004. Samotní producenti cukru boli prekvapení rozhodnutím ministerstva, že sa až netajili konštatovať, že dosiahli viac, ako očakávali. Je to naozaj pravda, lebo ministerstvo istotne neinformovali, že krátko predtým, v poslednom kvartáli roku 2000, bezdôvodne zdvihli ceny cukru o 38 %. Urobili tak napriek tomu, že situácia na trhu so sladidlom cukor bola na Slovensku vyrovnaná a že až do konca roku 2001, na základe dohody so Slovenskou komoditnou radou, mala byť cena cukru 17,40 Sk za jeden kilogram. Okrem producentov cukru pôsobia na Slovensku aj spracovatelia sladidiel, a tí, pochopiteľne, na takéto dôležité zmeny museli reagovať. Najprv požiadali Protimonopolný úrad SR aby preveril, či počínanie cukrovarov je v súlade s platnou legislatívou na ochranu hospodárskej súťaže. PMÚ SR v septembri 2001 rozhodol, že počínanie cukrovarov

nebolo v súlade

so zákonom č. 188/1994 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže. Predstavitelia cukrovarov si niekoľkokrát posťažovali, že dopyt po ich sladidle klesá, o znížení ceny napriek tomu neboli ochotní s nikým rokovať, pocit ohrozenia opäť začal narastať. Cukrovary sa teda jednoducho do tejto situácie dostali samy svojou krátkozrakou politikou, ktorá je navyše protizákonná. Zreálnenie ceny cukru by neohrozovalo ani zamestnanosť v cukrovarníckom priemysle (okolo 2000 osôb), nad ktorou jeho výrobcovia tak starostlivo bdejú. Je smutné, že na ich počínanie môže doplatiť 20-tisíc zamestnancov z radov spracovateľov sladidiel. Skôr než pod tlakom cukrovarov inštitúcie zase niečo obmedzia, mali by vziať do úvahy, že uvedených 20-tisíc ľudí generuje 8-krát väčšie tržby ako cukrovary a z hľadiska exportu je ich prínos pre slovenskú ekonomiku 30-násobne vyšší, čo je pri súčasnom stave bilancie zahraničného obchodu jav málo vídaný. Väčšou hrozbou udržania zamestnanosti v cukrovarníctve než import a zušľachťovací styk môže byť počínanie majoritných vlastníkov cukrovarov.

Spracovatelia sladidiel vyhlasujú

Spracovatelia sladidiel, zastupujúci v SR sedem zväzov a viac ako 150 firiem, týmto žiadame Národnú radu Slovenskej republiky, vládu SR, reprezentovanú relevantnými rezortmi Ministerstva pôdohospodárstva SR, Ministerstva hospodárstva SR, Ministerstva financií SR, ako aj Protimonopolný úrad SR o naplnenie nasledujúcich požiadaviek:

Ochrana trhu - rovnaké podmienky pre každého účastníka na slovenskom trhu so sladidlami. Cukrovary politikou zhoršovania konkurencie vytvárajú ničím neodôvodnené obchodné bariéry a deformujú trhové prostredie:

- Naďalej nechcú rokovať s domácimi spracovateľmi o vzájomne výhodných podmienkach. Naopak, verejne vyzývajú štátne orgány, aby chránili ich partikulárne záujmy na úkor ostatných účastníkov trhu a podľa ich želaní pretvárali platnú legislatívu. Takáto „ústretovosť” by však reálne ohrozila liberálne trhové prostredie. Žiadame príslušné štátne orgány, aby zrušili dovozné kvóty a zabezpečili také podmienky dovozu, aké boli na Slovensku do prvého mája 2001. Dvojitá ochrana, prostredníctvom cla a kvóty, uzavrela tuzemský trh s cukrom, zamedzuje liberalizáciu trhu so sladidlami a podporuje neodôvodnené snahy cukrovarov na ďalšie zvyšovanie cien, obmedzovanie hospodárskej súťaže a znižovanie konkurencieschopnosti domácich výrobcov.

- Výrobcovia cukru ignorujú domáci dopyt a na vývoz svojich prebytkov žiadajú štát o dotácie. Za rok 2001 takto exportovali 29-tisíc ton sladidla cukor za v tuzemsku neuveriteľných 11,14 Sk za kilogram. Teda o 10 Sk lacnejšie, ako je cena cukru, na ktorej trvajú od roku 2000! Na túto ich bezohľadnosť doplácajú predovšetkým bezbranní platitelia daní, ktorých cukrovary egoisticky zbedačujú. Zreálnená cena by pozitívne ovplyvnila obchodnú bilanciu so sladenými slovenskými výrobkami určenými na export.

Z názorov a stanovísk spracovateľov a spotrebiteľov cukru zaslaných do redakcie.

Spracoval Vladimír Turanský