Neutralita a členstvo OSN

Stráca či nestráca Švajčiarsko svoje právo?

Výsledok víkendového hlasovania Švajčiarov o historickom vstupe krajiny do OSN nebol napriek okázalým prívlastkom príliš presvedčivý (54, 6 % voličov je predsa len dosť tesný výsledok, dokonca v prípade kantónov je pomer 12 za a 11 proti len ťažko ukážkový). V porovnaní s výsledkom pred 16 rokmi je to však pozitívna zmena. Aspoň taká, že ju predstavitelia štátu môžu v zahraničí deklarovať za jasný signál krajiny podieľať sa na smerovaní súčasného sveta v medzinárodnej politike. Aspoň o to v princípe ide. Aj preto je dosť prekvapujúce, že tí, ktorí referendum doma presadzovali, teda vládne strany, ľavicové a pravicové politické subjekty, cirkev, zamestnávatelia a odbory, lobovali u voličov s trochu skreslenými predstavami o členstve. Podľa nich sa totiž „suverenita, nezávislosť, dokonca ani neutralita vstupom do OSN neohrozí“. Nemôžem si pomôcť, ale legendárna švajčiarska neutralita predsa len utrpí. Vstupom do OSN totiž krajina súhlasí aj so všetkými právami a povinnosťami vyplývajúcimi z členstva (inak by tam predsa nevstupovala), a teda z Charty OSN. Tá jasne vo svojich článkoch rozoberá povinnosť krajín zúčastňovať sa po vyzvaní na vojenských či mierových akciách medzinárodného spoločenstva. Ak by sme aj rešpektovali právo krajín, ktoré sa z akýchkoľvek historických, náboženských, povojnových či iných dôvodov nechcú vojensky zúčastňovať na akciách OSN (čo by bol zrejme prípad aj Švajčiarska), platením príspevkov do pokladnice OSN vlastne súhlasia, aby OSN konala v ich mene. To však znamená, že sa nepriamo na operáciách zúčastňujú aj sami. Teda imidž neutrality je v tomto prípade naozaj nanič. Vládne strany, ktoré sa chcú zúčastňovať na smerovaní súčasného vojensky naladeného sveta, to musia vedieť. Otázka teda znie, čo vlastne počúvali tí voliči, ktorí chceli zachovať neutralitu aj po vstupe do OSN.

Slávka Blazseková