O vode sa im vraj už sníva

Lesníci prijímajú povinnosti, vodárom však chýba logika

„Trápime sa s drobnými tokmi už naozaj pridlho. Aby sme však neboli zle pochopení, nezbavujeme sa starostlivosti ako takej. Tam, kde tieto toky pretekajú cez lesné pozemky, ktoré sú v našej správe, tam budeme svoje povinnosti plniť aj naďalej, dúfajúc pri tom aspoň v základnú podporu štátu. Je však neúnosné, aby sme vynakladali milióny na toky, ktoré s našou činnosťou majú spoločné len to, že máme za ich stav niesť zodpovednosť a platiť,“ zdôraznil pre Hospodársky denník generálny riaditeľ Lesov Slovenskej republiky, š. p., Banská Bystrica Ing. Blažej Možucha. „Peniaze, ktoré tu vynakladáme, nám potom veľmi chýbajú na našu hlavnú lesnícku činnosť. Pôsobí pritom niekedy až neprirodzene, keď v prípade tokov pretekajúcich cez intravilány obcí sa od nás neraz čaká rýchly, náročný a drahý technický zásah, hoci k riešeniu odborne i ľudsky majú bližšie nielen vodári, ale aj miestne samosprávy,“ dodal.

Ako nás informovali predstavitelia Lesov SR, hoci starostlivosť o lesy je základnou činnosťou podniku, medzi široké spektrum ich povinností patrí aj starostlivosť o mnoho menšie i väčšie potoky a riečky. Tieto vody do lesnej krajiny prirodzene patria, pričom ich estetický, ale predovšetkým hydrologický význam je veľmi veľký. Na Slovensku máme evidovaných spolu 49 775 km vodných tokov. Z tohto je len približne 9000 km vodohospodársky významných. Ostatné sú toky, ktoré patria pod lakonickú skratku DVT (drobné vodné toky). Lesníci by ju niekedy najradšej interpretovali aj ako „dosť veľké trápenie“. Dôvod je naporúdzi. Hoci cez lesný pôdny fond prechádza len asi jedna štvrtina drobných lesných tokov, štátne lesnícke organizácie ich majú v správe vyše 19 400 km, teda skoro

dvakrát viac,

ako by im podľa pôdy patrilo. Byť zodpovedný za tieto toky nie je jednoduché, a preto tá zmienka o trápení lesníkov. Základným rámcom pre uvedenú problematiku je „vodný zákon“ č. 138/1973 Zb., ktorého cieľom je všestranne chrániť vody pre ich celospoločenský význam a nenahraditeľnosť. Správu DVT prisudzuje zákon štátnym organizáciám, ktorým tieto toky prevažne slúžia, prípadne miestnym správnym orgánom. Medzi základné zákonné povinnosti správcu toku patrí riadne sa oň starať. Pochopiteľne, že riadna starostlivosť vyžaduje prostriedky, a tých ani tu nie je dostatok. Okrem bežnej údržby, ktorá od podnikov štátnych lesov vyžaduje ročné náklady vo výške vyše 100 mil. Sk, pomerne hlboko do vreciek správcov čoraz častejšie načierajú povodne. Len na drobných vodných tokoch, ktoré sú v správe najväčšieho lesníckeho podniku Lesy Slovenskej republiky, vlani spôsobili

povodne škody

za takmer 21 mil. Sk, pričom celková výška škôd, ktoré podnik povodňami vlani utrpel vrátane poškodených budov a lesných ciest, predstavuje vyše 72 mil. Sk. Na ich odstraňovanie sa vynaložilo celkovo 31 mil. Sk, pričom na odstránenie následkov na DVT sa použili financie z fondu zveľaďovania lesa. Vzhľadom na toto zaťaženie štátne lesy majú trvalý záujem odovzdať tú časť tokov, ktoré neprechádzajú štátnymi lesnými pozemkami, do správy Slovenského vodohospodárskeho podniku (SVP), š. p., Banská Štiavnica. Ten by sa tejto povinnosti ani nebránil, keby... Keby za všetkým neboli peniaze. Situácia je taká, že na riadne si plnenie povinností správcu tokov, ktoré sú momentálne v správe organizácií štátnych lesov, by bolo potrebné ročne vynaložiť viac ako pol miliardy korún. Ide o financie, ktoré sa na tento účel len tak ľahko v rozpočte štátu nenájdu. Organizácie štátnych lesov sa o delimitáciu DVT na SVP snažia už desať rokov. Teda v podstate od čias, keď materiálna a finančná podpora vyčleňovaná pre drobné vodné toky zo štátnych prostriedkov začala výrazne a trvalo klesať. Za tento čas sa uskutočnili už

tri vlny delimitácie,

ktoré boli sprevádzané právoplatnými ministerskými rozhodnutiami o určení správcovstva k DVT. Delimitácia nebola nikdy dokončená. Neboli podpísané zmluvy o bezodplatnom prevode majetku, ani podpísaný delimitačný protokol, a teda nemohli byť vykonané žiadne zmeny v katastri nehnuteľností. Dokonca aj v tých niekoľkých prípadoch, keď sa zmena správcu už zdala len otázkou času, odmietol SVP delimitované toky napokon prebrať. Ako sme sa dozvedeli z Lesov SR, uvedený podnik to odôvodnil nedostatkom finančných prostriedkov a tým, že veľká časť pozemkov pod investíciami vybudovanými na DVT nie je majetkovoprávne vyrovnaná. Lesníci oponovali, že takéto vyrovnanie by trvalo niekoľko rokov a stálo by okolo 150 mil. Sk. Tým sa vytvoril pozoruhodný stav. Napriek tomu, že rozhodnutia ministra pôdohospodárstva o zmene správcovstva vodných tokov medzi organizáciami štátnych lesov a SVP sú platné, zodpovednosť za skutočný výkon správy na týchto tokoch si prehadzujú obidve strany medzi sebou ako odistený granát. Každému je jasné, že stav na týchto

riečkach a potokoch

sa zhoršuje. Každá strana má svoju nespornú pravdu. Štátne lesy keď tvrdia, že majú spravovať niečo, čo im územne, ani svojou podstatou nepatrí a na správu čoho nedostávajú, okrem havarijných stavov, žiadne prostriedky. Štátny vodohospodársky podnik, ktorý nepopiera, že správa týchto tokov je v súlade s jeho hlavnou činnosťou, ale je ochotný prebrať len majetkovo vyrovnané toky s jasnou predstavou o ich ďalšom financovaní. Vzhľadom na časovú naliehavosť a nedostatok peňazí by však bolo nesprávne stratiť ďalšie roky a desiatky miliónov korún. Ide o štátny majetok, štátne sú aj zainteresované organizácie, a tak by to neriešiteľný problém nemal byť. Nie je dôvod pripustiť, aby sa podnikové záujmy naďalej nadraďovali nad primeraný výkon správy verejnoprospešného majetku štátu. Odsúvaním riešenia sa totiž nič nezíska, ale veľa môže stratiť. Hoci štátne lesy dosiaľ zachraňujú situáciu ako vedia, je zjavné, že to nie je ich parketa.

Vladimír Turanský