Politika? Až po privatizácii

Kto bol, je a bude Július Tóth? Predovšetkým človek, ktorý sa nezviditeľňuje v médiách. Najrôznejšie snahy o jeho diskreditáciu za pôsobenie trebárs v pozícii ministra financií či v reprezentáciách DMD Holding a „padlej“ Priemyselnej banky sa ukázali márne. Je a bude stále prítomný v podnikaní a svojím spôsobom aj v politike i keď z nej odišiel. Potvrdzuje, že najlepšou politikou je úspešnosť a triezvosť v živote. Od roku 1993 dodnes je členom Hospodárskeho klubu. Na jeho nedávnej diskusii o tom, ako si klubová komunita predstavuje hospodárstvo a spoločenský vývoj po parlamentných voľbách, nedostal slovo. Dnes ho má a našimi otázkami sme sa dotkli aj iných „veľkých tém“.

Boj o SPP naznačuje aj tvrdé meranie síl medzi záujmami Európy a USA, ktorý globalizačný prúd by bol pre záujmy Slovenska najvýhodnejší?

- Nejde len o plynárenstvo, v hre je tiež energetika, hutnícke fabriky, žiarska hlinikáreň, ale ani niektoré sprivatizované chemické podniky nevydržia vonkajší tlak veľkých zahraničných spoločností. Nepredpokladám, že predmetom medzinárodného záujmu sa stane výstavba diaľnic, ani železnice, aj keď v budúcnosti by sa mohla vyskytnúť transeurópska diaľková autobusová doprava, ktorá by nemala minúť naše územie.

Dotkli ste sa SPP. V tendri je len jeden záujemca. Odborníciale nevylučujú, že legislatíva sa po voľbách upraví tak, aby privatizácia SPP mohla pokračovať.

- Nejde len o plynárenský podnik na Slovensku. Predsa, kto vám dnes zodpovedne dokáže povedať, ako to celé bude vyzerať povedzme o pol roka? Americký a európsky kapitál masívne investuje do ruských naftárskych a plynárenských ložísk. Je preto otázne, kto vstúpi do Gazpromu, ako sa bude vyvíjať akcionárska štruktúra v Ruhrgase a teda, do akých rúk sa v globalizačnom procese postupne dostane aj samotný SPP? V každom prípade musíme prihliadať na dlhodobé politické a ekonomické záujmy Slovenska. Na druhej strane, americký kapitál má v slovenskej ekonomike zatiaľ minimálne zastúpenie, dominuje U.S. Steel v košických oceliarňach. Chceme byť zaujímaví pre tých, ktorí majú peniaze. Ak by USA cez strategických investorov prišli k nám v širšej miere ako doteraz, mali by dotiahnuť so sebou aj iný kapitál. Americký kapitál dlho zvažoval, či je tento terén preň výhodný.

A je?

- Áno. Najmä z toho pohľadu, že väčšina podnikateľských subjektov má záujem dostať sa ďalej na východ smerom na Ukrajinu a keď sa dohodnú na princípoch spolužitia obidve svetové veľmoci, potom aj ruským podnikom vstup do medzinárodného tendra výrazne pomôže. Aj v tomto dlhodobom kontexte by nám teraz vstup amerického kapitálu do slovenskej ekonomiky mohol pomôcť.

Spomínaný proces sa však už rozbehol: MOL ovládajú americké a britské investičné a finančné skupiny. MOL vstúpil do Slovnaftu, zároveň kapitálovo je v ruskej spoločnosti Yukos, ktorý vzápätí kúpil 49 % akcií Transpetrolu. Yukos vytvoril spoločný podnik s americkým gigantom Williams, ktorý by mal figurovať medzi siedmimi kandidátmi na kúpu SPP. Ide teda asi o globalizačnú hru, ktorá by sa rozbehla bez ohľadu na to, či by nateraz I. Mikloš bol alebo nebol v Dzurindovej vláde. Alebo ináč povedané, ak by tam nebol I. Mikloš, dostal by sa na jeho post niekto iný, aby naštartovaný proces pokračoval.

- Je to otázka na telo, pretože každá takáto privatizačná akcia sa spája s nejakým menom. V stratégii čo a kde kúpim a či som ochotný preplatiť všetkých vo svojich ponukách, o tom sa skutočne rozhodne niekde inde. Bez ohľadu na to, či vo vláde bude alebo nebude I. Mikloš. Ak americkému kapitálu bude výhodné postupovať v zmysle návrhov privatizačného poradcu, tak tú najvyššiu cenu skutočne zaplatí.

Vašu úvahu možno zovšeobecniť.

- Určite. Privatizáciu plynárenstva a energetiky treba vnímať v širších súvislostiach. Odborníci dobre vedia, že európske zásoby plynu sa odhadujú na 10 až 20 rokov. Kapitáni najväčších firiem však snujú taktické plány na 20 až 60 rokov dopredu. Preto už dnes masívne investujú do

ruských nálezísk

plynu, ktorých životnosť sa odhaduje zhruba na sto rokov. Slovensko má obrovské šťastie, že strategické rozhodnutia v preprave plynu z východu na západ môžu dokonca posilniť kapacity plynárenských rúr cez Slovensko.

Môžu, ale nemusia.

- A o to práve ide. Už bude len veľmi málo príležitostí, aby nás najmocnejší (z východnej i západnej strany) zavolali k rokovaciemu stolu, sadli si s nami ako s partnermi a mali záujem dohodnúť sa na spoločnom postupe. Je výlučne na nás, ako sa k tejto šanci postavíme, ako ju využijeme a ako z nej dokážeme vyťažiť na prospech rozvoja krajiny, v ktorej žijeme a väčšina z nás chce i naďalej žiť.

Opierate svoje tvrdenia aj o vaše doterajšie stretnutia s bývalým veľvyslancom USA na Slovensku R. Johnsonom?

- S R. Johnsonom sa poznám odvtedy, ako prišiel na Slovensko. Aj ako prezident DMD Holding Trenčín som bol veľmi rád, že mnohé otázky súvisiace so špeciálnou technikou a jej umiestnením na svetových trhoch som mohol s ním prekonzultovať. Myslím si, že je to človek, ktorý

fandí Slovensku,

aj keď v plnej miere pôsobí v intenciách politiky USA. Keby tak postupovali aj naši zástupcovia v zahraničí, určite by sme boli dnes ďalej.

A predsa sa nemožno ubrániť určitým obavám...

- Špekulácie si môžu dovoliť skutočne iba poslanci v NR SR, lebo tam ich za to nemôžeme ani súdiť ani trestať, keby to bola nepravda. V každom prípade kontrakty idú cez samostatné obchodné kancelárie v regióne, kde sa tovar vyváža. Firmy, ktoré zo Slovenska vyvážajú, to majú dobre premyslené: nechávajú u nás také percento zisku, aby zaplatili čo najnižšie dane. Preto som chcel aj ako minister financií znížiť na minimum daň zo zisku a inými prostriedkami zabezpečiť daňové povinnosti firiem voči SR.

Pripomeňme, že už ako minister financií v prvej vláde V. Mečiara ste prišli do styku s SPP v známej akcii Perscheron.

- Začiatkom roku 1993 po vzniku samostatnej SR centrálna banka nutne potrebovala devízové prostriedky na posilnenie slovenskej koruny. Niektorí ľudia z kancelárie vtedajšieho prezidenta republiky prišli s návrhom, ako by sme takéto rezervy mohli vytvoriť. Firma, ktorá zastupovala silnú finančnú inštitúciu v USA, ponúkla možnosť vybaviť pôžičku pre SR vo výške 500 mil. USD, aby sa takto dostali na účet NBS. Ako záruka mali slúžiť výnosy z tranzitného plynovodu. Vzhľadom na úzke prepojenie a priame kontakty na bankové domy v New Yorku pol miliardy dolárov by určite zohnali. Zásadnou chybou však bolo, že si títo ľudia chceli na Slovensku vytvoriť svoju súkromnú finančnú skupinu. Zrejme takto chceli

mastné provízie,

na ktoré by za naplnenie zmluvy mali nárok. Podľa platných zákonov SR v prípade, že ide o zmluvu nad 50 mil. Sk, sa však nedala podobná zmluva podpísať s privátnymi bankovými skupinami. Preto si aj dnes myslím, že je dobré, že sa obchod neuskutočnil.

Brigita Schmögnerová, ktorá v tom čase pôsobila v poradnom tíme prezidenta, mala jedno rokovanie o návrhu aj s vtedajším šéfom SPP A. Demkom. Ten nám potvrdil, že ako generálny riaditeľ štátneho podniku SPP jednoznačne celú myšlienku zavrhol z pohľadu SPP ako nevýhodnú a riskantnú.

- Podstatné bolo, že po niekoľkých konzultáciách vyjadril zásadné nesúhlasné stanovisko predseda vlády V. Mečiar, a tým sa celá vec skončila.

V politike však nič nie je zadarmo. Ani pevná koruna, členstvo v OECD, ani pozvánka do NATO či vstup SR do EÚ. Nemôže byť teraz aj predaj SPP súčasťou takéhoto obchodu?

- Aj manželstvo je obchod. Prečo by ním nemohla byť politika? Vo svete je všetko obchod. Už som vám kedysi žartom povedal, že ak prídete s projektom, kde dva plus dva sú štyri a pol a z toho 30 halierov pôjde pre mňa, spravím obchod aj s vami. Každá

malá krajina

má vtedy úspech, keď dokáže pre občanov zabezpečiť dlhodobú prosperitu. A k tomu musí svoje prednosti, schopnosti vedieť predať v medzinárodnom meradle. To je úloha politikov. Krajina, ktorá to nedokáže, trpí na ich neschopnosť. Typickým príkladom je Argentína. Všetko predala, prejedla. Vzývam všetkých svätých, aby sa niečo podobné nestalo aj nám.

Ak vás dobre rozumiem, nemali by sme ani predať a „prejesť“ SPP?

- V účtovníctve je vždy dobré urobiť si dve základné kolónky: má dať a dal. Ostatné možno zvažovať až následne. Ak vidíme, že medzi našimi predstavami a ponukou je veľký rozdiel, treba konať.

Česká republika povedala jasne vopred, že ak za energetiku nemá dostať 200 mld. Kč, tak tender zruší.

- Predostrieť predstavu o cene, áno, je to jedno z riešení. Nepokladám to však za úplne šťastný postup.

Prečo?

- Všetkých bude zamestnávať iba cena a ostatné vedľajšie veci, ktoré sú neraz zaujímavejšie, idú bokom. Do kúpno-predajnej zmluvy predsa možno dať celý rad bodov nemenej dôležitých ako samotná cena. Napríklad budúci investičný zámer kupujúceho. Keď už ste však spomenuli ČR, prijali zákon, podľa ktorého všetky výnosy z privatizácie musia ísť do fondu reštrukturalizácie a odtiaľ sa minú na ozdravenie podnikovej sféry.

Ako si to predstavujete?

- Zverím investorovi starú ladom ležiacu fabriku, aby do nej vniesol život. Vyriešim všetky majetkovo-právne otázky súvisiace napríklad s pôdou a budovami, prispejem na rekonštrukciu či rekvalifikáciu ľudí a pod. Investor musí zabezpečiť chod fabriky. Štát to bude stáť menej:

nemusí platiť

podporu v nezamestnanosti, a ešte aj získa odvody do sociálnej a zdravotnej poisťovne. Ako člen predstavenstiev Zväzu strojárskeho priemyslu a hutníckeho zväzu som úzko spolupracoval na formovaní myšlienky Slovenského fondu rizikového kapitálu, z ktorého by štát podobné projekty mohol spolufinancovať. Vychádzať musíme z toho, že každý investor príde aj na Slovensko s cieľom zarobiť. Je len a len na našej šikovnosti, koľko mu z toho zárobku dokážeme „utrhnúť“, čo nám to prinesie.

Žiaľ, kým neskončíme na Slovensku s privatizáciou, väčšinu skúsených odborníkov, manažérov z fabrík do politiky asi ťažko dostaneme. Narážam na aktuálne riziko: súčasná vláda zásluhou I. Mikloša stihne predať nielen SPP, ale aj SE - teda v podstate všetko, o čo by bol ešte záujem. Sto miliárd z predaja SPP je už zakalkulovaných v štátnom rozpočte na rok 2002, takže ich v podstate prejeme. Zostaviť štátny rozpočet na rok 2003 bude dilema! Vy osobne by ste do takej vlády išli?

- To by človek musel rozmýšľať, či sa obesiť hneď alebo až po čase. Hoci som dosť veľký hazardér a v minulosti som už neraz strčil hlavu do niečoho, z čoho mnohí nevideli východisko.

Kedy by teda Július Tóth bol ochotný vstúpiť znovu do politiky?

- Prednedávnom som vašim kolegom na podobnú otázku odpovedal, že som z politiky prakticky neodišiel. Hoci som sedel na stoličke ministra financií ešte v čase, keď sa delila federácia.

Takže možno očakávať váš návrat?

- Keď už, tak naozaj až potom, keď už privatizovať nebude čo. Vzhľadom na zmenu vlastníckych pomerov a presun kompetencií na vyššie územné celky už bude stačiť v novej vláde polovica z terajšieho počtu ministrov.

Čo teda, podľa vás, budú môcť ministri po privatizácii ešte vo vláde robiť?

- V ich kompetencii zostane „len“ schvaľovať nové zákony a organizovať život v krajine. Len nedaj pánboh, aby tí, ktorí sú pri moci teraz, tak smerovali peniaze z privatizácie, že väčšinu z nich ešte tento rok prejeme a minimum pôjde na rozvoj infraštruktúry, na reštrukturalizačné projekty a pod. Výsledkom budú skutočne iba naše „holé zadky“,

kopa dlhov,

ktoré nebudeme vedieť splácať a Argentína v priamom prenose. Čierny scenár by si mal dnes dobre zvážiť každý, kto predáva štátny majetok a peniaze spokojne, podľa politických názorov (a s podmienkou, kto nás bude voliť) prešustruje. A ten, ktorému sa teraz peniaze ujdú, nás po čase začne zatracovať. Nezabúdajme, že keď Kristus vstupoval do Jeruzalema, ľudia kričali: Hosana! Keď išiel naspäť, volali: Ukrižuj ho! Hovorím to v obave nad niektorými činiteľmi, ktorí možno aj v dobrej viere prichádzajú s návrhmi dať peniaze z privatizácie do zdravotníctva, školstva, na kultúru či do riešenia sociálnej problematiky. V skutočnosti sa skôr či neskôr ukáže, že odsúhlasili nesprávne míňanie peňazí z privatizácie.

O vás sa hovorí, že ste prepojený s inou zaujímavou skupinou, a to so spoločnosťami Horizont a BMG Invest.

- Pánovi Frunimu sme prenajali priestory Omnia. No po znižovaní stavu zamestnancov v Omnii sme do uvoľnených priestorov pustili aj Tatra banku a iné subjekty. A keď sa Omnia presťahovala na opačný koniec Bratislavy, boli sme vďační, že pán Fruni odkúpil budovu na Dunajskej ulici ako celok.

V hre je však stále váš priateľ z Košíc, bývalý prezident VSŽ Ján Smerek, ktorého si Horizont vzal do služieb ako manažéra na vedenie spoločnej firmy Marshall na výrobu autobusov v Anglicku. Ako vidíte jeho osud po prípadnom krachu spoločností Horizont a BMG Invest?

- Už vtedy, keď do toho išiel, som mu otvorene povedal, že je to zaujímavá myšlienka, nebojím sa povedať, že výzva robiť viceprezidenta pre stratégiu v takej krajine, ako je Anglicko. Len si neviem predstaviť, že by po slovenských cestách začali premávať

typické anglické

autobusy. Navrhol som preto, aby BMG Invest kúpil všetky podniky autobusovej dopravy, k tomu závod, kde by sa takéto autobusy montovali. Takto by výroba dosiahla prirodzený odbyt na domácom trhu.

Teraz je zrejmé, že tú transeurópsku autobusovú magistrálu ste na začiatku rozhovoru nespomenuli náhodou. Ako však vnímate úvahy o tom, že celú firmu Marshall na výrobu autobusov v Anglicku by v rámci exekúcií mohol získať podnikateľ Jozef Majský?

- Pokiaľ viem, podľa výsledkov vykonaného auditu, Marshall má záväzky asi za 1 mil. GBP a podľa anglických zákonov sa takáto firma sama musí dať do konkurzu.

Ako a kedy si teda chcete vysporiadať „svoje“ dcéry a vnučky v rámci DMD Holdingu?

- Mám tú výhodu, že nie som v zamestnaneckom ani funkčnom pomere s DMD. Som však presvedčený, že orgány DMD konajú vždy v súlade so želaniami akcionárov (možno nie novinárov). Neviem o tom, že by tam niektoré vzťahy neboli v súlade so zákonom. Ak si to niekto myslí, mal by

ma žalovať,

aby to mohol riešiť súd. Pri reštrukturalizácii holdingu sme vychádzali z toho, že žiadny zahraničný investor nechcel vstupovať do ZTS Dubnica, Detva či Martin ako celku. Preto reštrukturalizácia viedla k vzniku menších pružnejších celkov, s ktorými by potenciálni investori dokázali efektívnejšie komunikovať.

Tibor Bucha