Chirurg to veľmi dobre vie

Ktovie koľko rokov u nás musí byť človek v športovej funkcii, aby spoznal všetky zákernosti, ktoré číhajú na športovca. Koľké vysoké školy, rôzne kurzy, olympijské hry, majstrovstvá sveta či iné medzinárodné podujatia musí absolvovať, aby vedel, čo všetko treba zabezpečiť športovcom, aby siahli na solídny úspech. Keď tak človek počúva čelných predstaviteľov jednotlivých zväzov, olympijského výboru, šéftrénerov a športovcov, tak žasne, že vôbec naši športovci aj športujú a sem-tam o sebe dajú na športoviskách vedieť, že sú tam. Tak napríklad v jednej televíznej besede šéf slovenskej výpravy na ZOH 2002 zistil, že lyžiari a biatlonisti sa nepresadili iba preto, že súperi boli lepší, rýchlejší, presnejšie strieľali, ale aj preto, že nemali taký servis, akým disponujú ostatné výpravy. Čo pretekár, to takmer jeden servisman, a ten mu pripraví lyže bez toho, aby tým zaťažoval samotného pretekára. U nás to robia dvaja-traja ľudia a pre celú troj- či šesťčlennú výpravu (asi vzájomná výpomoc nie je mysliteľná, keďže ide o výpravy z jedného štátu). No to je hrozné, keď sa to človek dozvie až v roku 2002 na ZOH. Veď ako by to aj šéf našej výpravy na ZOH mohol vedieť, veď je prvým mužom lyžiarskeho zväzu iba od roku 1992, v olympijskom hnutí, ako jeden z vrcholných činovníkov pracuje od roku 1993, navyše sa musí venovať aj šéfovaniu olympijskej marketingovej spoločnosti, no a dovtedy bol len asistentom na FTVŠ na katedre lyžovania a absolvoval iba pár desiatok svetových podujatí. To je pomerne krátky čas na to, aby vedel, že servis okolo pretekárov je súčasťou dobrého výkonu, a že peniaze na účasť sa majú rozdelili tak, aby bolo postarané o pretekárov v každom smere - nielen dať im najesť, dobrý nocľah a pod. To je skoro asi tak, ako keby sme chceli od chirurga s niekoľkoročnou praxou aby vedel, že skalpel musí byť ostrý a čistý, keď chce s ním operovať.

(ger)