Je len krvavá alternatíva?

Izrael rezignoval na iné riešenie

Niet inej alternatívy, než skoncovať s vládou (palestínskeho prezidenta) Arafata. (...) Čaká nás dlhá, ťažká a bolestná vojna (proti Palestínčanom) a verejnosť sa na ňu musí pripraviť v každom dome, v každej škole, v každej ulici.

To sú dva názory vysokých predstaviteľov izraelskej vlády, ktoré sa od seba líšia azda len tým, že vychádzajú z rôznych strán politického spektra. Izraelskému premiérovi A. Šaronovi sa napriek zvyšujúcej medzinárodnej kritike (s výnimkou USA, ktoré len na okraj kritizovali Izrael vo svojej výročnej správe za nedodržiavanie ľudských práv) podaril husársky kúsok. Vojna zbližuje. Jeho rozpadajúca sa vláda je dnes silná a vojensky rozhodná. Chce si vyrovnať účty s tým, koho už niekoľko mesiacov väzní a kto je podľa nej zodpovedný za všetko palestínske násilie - prezident J. Arafat. Počet obetí vyše roka trvajúcej druhej intifády začatej z podnetu práve A. Šarona dnes už skutočne neúnosne stúpol na 1353 (1025 Palestínčanov, 305 Izraelčanov a zvyšok inej národnosti). Vojnovú psychózu však vyvolala najmä víkendová bilancia: 21 Izraelčanov a 14 Palestínčanov. „Schválim akúkoľvek operáciu s cieľom potrestania Palestínčanov, pokiaľ nebudú úpenlivo prosiť o prímerie,“ tvrdí na tento nepomer minister spravodlivosti a člen Likudu M. Šitrit. Veď minulosť zaznamenáva vždy len nepomer opačný.

Čo však vyvolá zosilnenie protipalestínskych akcií? Len túžbu po pomste. Zákon akcia-reakcia sa nikdy v histórii ako liek na násilie neujal. A neujme sa ani tu. Po vyše 50 rokoch región nebol schopný vyrovnať sa so vzájomným akceptovaním sa ako susedov a s právom všetkých aktérov na ich územie. Izrael dnes skutočne nie je uznaný všetkými arabskými krajinami na Blízkom východe, práve preto mal plán saudskoarabského princa Abdulláha, ktorý chcel odprezentovať koncom marca arabským partnerom šancu. Dokonca aj v očiach Izraela. Ale tvrdé zákroky zo strany židovského štátu tiež zomkýnajú k sebe aj jeho susedov proti nemu. Pokiaľ ide o Palestínčanov, je to trochu zložitejšie, ako sa na prvý pohľad zdá. Dnes stále nejde o ucelený štát, no napriek tomu nemožno hovoriť o protiprávnej diaspóre, voči ktorej má Izrael kedykoľvek právo zakročiť, pretože je súčasťou jeho územia. Historicky nie je, keďže práve vojenským tlakom a jej následným rozpadom vznikol aj samotný Izrael. Dnes má však medzinárodne zakotvený status autonómie, ktorá je len predstupňom k štátnosti. Medzinárodné konferencie pod patronátom či už OSN alebo USA totiž dohodli presné právomoci. Územie, ktoré protiprávne obsadil Izrael a z ktorých sa mal už dávno podľa dohôd z Oslo stiahnuť (nadväzujúc na rezolúcie BR OSN 242 a 338), je totiž delené na tri zóny - A (plná administratívna a bezpečnostná kontrola Palestínčanov), B (plná administratívna kontrola bez bezpečnostnej) a C (bez administratívnej a bezpečnostnej kontroly, ktorá je stále v rukách Izraela). V tomto čase podľa pôvodných medzinárodných dohôd už nemali byť nijaké územia C, všetky mali dostať štatút území A. Okrem toho, Izrael často zasahuje aj v tých oblastiach, ktoré už nepatria pod jeho jurisdikciu, ale pod jurisdikciu medzinárodne uznanej palestínskej vlády a prezidenta. Palestínska rozsiahla autonómia má skutočne jedinečný štatút a aj preto je zložité rozhodnúť, kde Izrael prekračuje svoje medze ochrany vlastnej bezpečnosti a kde nie.

Jednoduchým riešením by, pravda, bolo prijať francúzsky návrh uznania palestínskeho štátu, ku ktorému vyzvali nielen arabské, ale aj európske krajiny, dokonca aj USA. Ešte lepšie by bolo prijať kombináciu francúzskeho a saudskoarabského plánu. Následné palestínske voľby, legitímne orgány a bezpečnosť by už boli úplne zodpovedné za to, či agresorsky vystupujú proti susedovi - Izraelu ako zvrchovanému štátu alebo nie. V tomto prípade je to totiž skôr boj za zvrchované práva Palestínčanov a neregulovaný boj militantných skupín za vlastné ciele, ktoré s palestínskymi ambíciami majú málo spoločného. Najmä keď Izrael zasahuje v oblastiach, ktoré už dávno patria pod plnú správu Palestínčanov, či neobmedzene väzní ich prezidenta a ničí ich bezpečnostné sily lebo nedôrazne bojujú proti militantom.

Slávka Blazseková