Zľudštenie...

Peter Kasalovský

V 1999. roku práve o tomto čase si párik vtákov zvaných škorec vytvoril svoje hniezdo v kvetinovom hrante na balkóne mojej mamy. Niečo úžasné, a, popravde, aj povznášajúce do iného sveta, keď ste hodinu-dve sledovali ich „život“. Nevymazateľný zážitok s nemerateľným účinkom na moje zdravie. Pomyslel som si vtedy, že je to vskutku najlepší liek na to, čo vnímame pod pojmom duša.

V tom dokonalom stavbárskom diele sa neskôr objavili aj ich potomkovia. Prirodzene, že všetko má svoj koniec. V závere augusta zostala vo mne už len spomienka, lebo škorce sa vybrali kamsi inde do sveta. Po troch rokoch sa však aj na mojom balkóne udial tento zázrak, a tak mám k dispozícii jeden z najlepších liekov. Poučný to pohľad pre pánov tvorstva: hniezdo postavené za poldeň a ten škorčí pár (!).

Je to odmena či čo? Po dva roky sa jeden škorec usádza na najvyššom možnom bode lipy na úrovni tretieho podlažia panelového domu, v ktorom žijem. Vyspevuje si najmä v skoré ráno, a potom vtedy, keď sa tomu potešíme. Keď zmĺkne, tak stačí niekoľko slov mojej pani, aby sa z neho stal priam božský Caruso či Placido Domingo alebo potenciálne aj domáci kardiochirurg Viliam Fischer.

Je to fantastické, keď vyššia moc zariadi, aby ste sa na chvíľu zastavili. Predčasne v predjarí mne a mojím blízkym darovala neopísateľné pocity a takpovediac energiu, ktorej zdroj je neobjaviteľný a svojím spôsobom všemocný. Nemám sklony k sentimentálnosti, ale vďaka aj takým škorcom si znova uvedomujem, koľko dlžíme vzťahom ľudským nielen ako jednotlivci, ale aj ako spoločnosť.

V prvej desiatke marcových dní je tu, na každom štvorcovom metri obývanej plochy, toľko neporiadku, zvráteností a prejavov tých najneželanejších ľudských vlastností, a najmä pomýlených predstáv o zmysle života, že sa žiada rozmýšľať o zmene. O takej, ktorá by viedla opäť k tomu, aby slovo robilo muža (aj ženu), a neboli v spoločnosti akceptovaní, tolerovaní či prechádzaní mlčky nositelia napätia.

Keď už pre nič iné, tak kvôli poslednému zvoneniu. Je najvyšší čas pričiňovať sa o viac pravdy v našom živote. Pravdy, a rovnakou mierou aj zodpovednosti. Odvykli sme si nástojiť na tom, aby bol daný odpočet za danú dôveru a mandát vládnuť. Napriek ľudskému potenciálu, ktorý je nesporný, sme dospeli do takého vývojového štádia, že pokorne prijímame od politikov ich nadšenie z priemernosti.

Je viac ako nepríjemné priznať si, že nie sme tam, kde sme dúfali byť, ba práve naopak. Klesli sme v mnohých smeroch, či už hospodársky, vo vzdelanosti, v kultúrnosti, ale aj zdravotným stavom obyvateľstva. Psychika jeho väčšiny je pod stálym tlakom dôsledkov z celkovej nepripravenosti na nový režim a jeho transformačné omyly. Tu nepomôže odvolávanie sa na to, že nás čaká lepšia budúcnosť.

Sme v predjarí a mne osobne urobil viac dobrého párik škorcov ako celý rad domácich politikov v poslednom roku. Tí síce konajú, ale bez toho, aby za nimi bolo to, čo zabezpečuje práve lepší život väčšine občanov a ich rodinám. Na rozdiel od nejakých spevavcov, ktoré dokážu v určenom čase, na najvhodnejšom mieste vytvoriť si zázemie a „pracovať“, lebo inak by sotva prežili.

Potrebujeme ten režim, ktorý bol sľubovaný. Taký, ktorý nebude nivočiť byrokracia a neschopnosť myslieť a vôbec stúpať nahor - k vyššej kvalite. To nie je vec zahraničia, ale výlučne naša vnútorná, s ktorou sa už musíme vyrovnať. Odvážnym šťastie praje, a toho by sme sa mali držať. Dumaním o tom, čo by bolo, keby sa nepohneme, a my sa musíme pohnúť, pokiaľ chceme nie na chvoste ako národ prežiť.

Je to nádhera vidieť škorcov v akcii a potešiť sa nimi vo svojom najhlbšom vnútri, ale žiada sa mi vidieť, počuť a preciťovať človečinu.

Peter Kasalovský