Národné prvky a zjednotenie

Jednotné občianske právo Európskej únie sa len tvorí

Priam ako zaklínadlo nám už často znie slovné spojenie „približovanie sa k legislatíve Eړ. Čo to vlastne je - legislatíva EÚ? Je naozaj taká jednotná, pevná a záväzná, ako sa to niekedy naznačuje? Uverejňujeme časť štúdie prof. Dr. Manfreda A. Dausesa z Univerzity Otta Friedricha v nemeckom Bambergu, ktorý je vynikajúcim a uznávaným odborníkom na občianske a európske právo.

Európske spoločenstvo (ES) a jeho ďalšie pokračovanie ako Európska únia (EÚ) je v súčasnosti spojením 15 suverénnych európskych štátov. Je to podstatne viac než klasická vládna medzinárodná organizácia, ale ešte aj dnes im chýba atribút štátnosti. Tvoria nanajvýš predfederálny útvar in statu nascendi (v štádiu zrodu). Zvlášť výrazné je toto zistenie so zreteľom na stav a vývojové tendencie zbližovania práva v oblasti občianskeho práva (súkromného práva). Základné koncepcie tejto historicky najstaršej oblasti práva sú ešte stále tradované, formované a členené národne. Neexistuje žiadne jednotné ius europaeum civile, skôr zväzok koexistujúcich a súperiacich právnych systémov, ktoré sa dajú rozdeliť do dvoch veľkých skupín: zvykového práva (common law) a kontinentálneho práva, a to sa ešte ďalej člení na germánsky a románsky právny okruh.

Predovšetkým chýba všeobecná právomoc ES/EÚ na vydávanie jednotných alebo harmonizovaných občianskoprávnych predpisov. Kompetenčná štruktúra je

poplatná princípu

obmedzenej kompetencie v jednotlivých veciach; právomoci európskej ústrednej moci sa vymenúvajú v závere zmlúv ES/EÚ. Vzhľadom na obmedzený priestor sme z obsiahlej štúdie vybrali pasáž, v ktorej sa prof. Dr. M. A. Dauses venuje právu obchodných spoločností. To sa v právnych poriadkoch väčšiny európskych štátov svojou podstatou priraďuje k obchodnému právu, teda prevažne k súkromnoprávnemu (osobitnému) právu obchodníkov. Pritom ani sám pojem spoločnosť nie je definovaný jednotne. Zatiaľ čo v nemeckom práve sa pod ním chápe len súkromnoprávne združenie osôb s vylúčením verejnoprávnych združení, v práve ES pod pojem spoločnosť zahŕňajú všetky „spoločnosti občianskeho a obchodného práva vrátane družstiev a ostatné právnické osoby verejného a súkromného práva“ (čl. 48, predtým čl. 58 ods. 2 zmluvy o ES). Zmluva o ES sa vzhľadom na právo obchodných spoločností prejavuje „jánusovsky“ - ako bezprostredne právotvorná zmluva (traité-loi), aj ako rámcová zmluva (traité-cadre), ktorá obsahuje splnomocňujúce normy na vydávanie sekundárnych právnych aktov, najmä nariadení a smerníc spoločenstva. Primárne komunitárne právo upravuje s priamou účinnosťou uplatnenie cezhraničnej

slobody usídlenia

formou obchodných spoločností. Zakazuje diskrimináciu obchodných spoločností z iných členských štátov a odstraňuje obmedzenia pri zriaďovaní agentúr, pobočiek alebo dcérskych spoločností. O tomto existuje obsiahla a diferencovaná kazuistika Európskeho súdneho dvora. Vyplýva z nej, že sloboda etablovania sa v Európskom spoločenstve umožňuje aj spoločnosti so sídlom v členskom štáte, v ktorom nevyvíja žiadnu obchodnú činnosť, zriadiť pobočku v inom členskom štáte (čiže etablovať sa bez zriadenia vlastnej spoločnosti s právnou subjektivitou). Platí to aj vtedy, keď je pobočka zriadená len na ten účel, aby sa spoločnosti zaregistrovanej v prvom členskom štáte umožnilo vykonávať jej celú obchodnú činnosť v štáte, kde sídli jej pobočka. Úspešné zriadenie jednotného európskeho vnútorného trhu však predpokladá viac než len odstránenie prekážok pri zakladaní a vedení spoločností štátnymi príslušníkmi jedného členského štátu na výsostnom území iného členského štátu. Je potrebné vytvoriť korektné konkurenčné podmienky, ktoré umožnia podnikom zvoliť si svoje miesto predovšetkým podľa hľadísk ekonomickej rentability. Vyžaduje si to, pokiaľ možno,

jednotné právne

rámcové podmienky v členských štátoch EÚ, k čomu patrí aj ďalekosiahla zhoda organizačných foriem spoločností. Právo obchodných spoločností je dôležitý faktor v podnikateľskej voľbe sídla, lebo právne rozdiely znižujú transparentnosť investičných podmienok a predvídateľnosť rizík. Predovšetkým ide o to, aby sa rovnocenne prispôsobili, v záujme obchodných spoločností a tretích strán, existujúce obchodnoprávne ochranné ustanovenia a aby sa zabránilo faktickej nivelizácii na najnižšej chránenej úrovni (tzv. Delaware-efekt). Európska únia sa v tomto smere vydala dvoma paralelnými právnopolitickými cestami:

1. Prispôsobenie (harmonizácia) národného práva obchodných spoločností jednotlivých členských štátov, pokiaľ je to nevyhnutné pre vytvorenie trhovej slobody a konkurenčnej rovnosti na vnútornom trhu. Výrazným akčným nástrojom je smernica spoločenstva, ktorá si vyžaduje uplatnenie v praxi, teda istá forma komunitárneho rámcového zákona.

2. Úplné zjednotenie práva vytvorením samosprávnych, pôvodných európskych (nadnárodných) foriem obchodných spoločností. Účinným akčným nástrojom vo všetkých členských štátoch je bezprostredne a jednotne platné centrálne nariadenie ES.

1. Harmonizácia

Európska komisia navrhla v minulosti nemenej ako trinásť obchodnoprávnych smerníc, zmyslom ktorých je dosiahnuť väčšiu transparentnosť podnikov. Nie všetky boli aj schválené. Väčšina z nich sa týka výlučne činnosti akciových spoločností, niektoré všetkých kapitálových spoločností. V porovnaní s tým právo osobných spoločností hrá skôr podriadenú úlohu. Najväčšie

deficity sú na úseku

koncernového práva, pretože tu sa členské štáty v chápaní obsahu a rozsahu opatrení prispôsobenia práva najviac rozchádzajú. Smernice o. i. upravujú náležitosti zakladania obchodných spoločností, zachovanie a zmenu kapitálu spoločnosti, ročnú závierku a vedenie účtovníctva, splynutie, rozdelenie a prevzatie (take-over) spoločnosti, ako aj podrobnosti ochrany vkladateľov a menšinových účastníkov. K tomu patria predpisy o burzových zápisoch a interných obchodoch. Niektoré z týchto smerníc ponechávajú členským štátom pri ich zapracovaní do národného práva možnosť voľby medzi viacerými možnosťami; rozmanitosť uľahčuje síce formálnu dohodu pri schvaľovaní právnych aktov, ale oslabuje ich materiálny transformačný právny účinok.

Pre podnikateľskú prax sú najdôležitejšie:

• Smernica publicity - 1. obchodnoprávna smernica 68/151/EHS z 9. marca 1968 celoeurópsky upravuje obchodnoprávnu publicitu určitých, najmä pre veriteľov podstatných dokumentov, ako sú zápisy, resp. deponovanie na národných úradných registroch, údaje o právnej forme, číslo registra atď. na obchodných tlačivách spoločnosti. Obsahuje aj úpravy o jednotnom oprávnení na zastupovanie orgánov spoločnosti voči tretím stranám. Podľa toho má vo všetkých členských štátoch platiť zásada neobmedzenej a neobmedziteľnej právomoci na zastupovanie orgánov spoločnosti. Pri obchodoch európskej kapitálovej spoločnosti s treťou stranou môže táto vychádzať z toho, že zúčastnené orgány spoločnosti sú oprávnené na predmetnú obchodnú činnosť a neprekračujú predmet podnikania. Toto pravidlo zodpovedá v nemeckom práve tradičnému princípu neobmedzenej zastupovacej právomoci predstavenstva, prípadne konateľa. Je to v rozpore s náukou ultra vires, tradične zastúpenou v oblasti práva common law. Podľa neho, ak orgány spoločnosti prekročia hranicu predmetu podnikania spoločnosti, tak ťarchu následkov nesie tretia strana, keď táto o prekročení vedela alebo podľa okolností vedieť musela. Pre Veľkú Britániu to vyžaduje nové harmonizované právo spoločenstva, teda radikálnu zmenu a zrieknutie sa starej právnej koncepcie. Napokon smernica publicity stanovuje dôvody a následky nulitnosti. Pri formálnych chybách v zakladajúcich aktoch, pri nezaplatení minimálneho vkladu alebo pri protizákonnosti predmetu podnikania vyslovuje súd nulitnosť spoločnosti (s následkom likvidácie).

• Smernica ročnej závierky - 4. obchodnoprávna smernica 78/660/EHS z 25. júla 1978 zjednocuje pre všetky kapitálové a určité osobné spoločnosti národné právne predpisy o podkladoch (súvaha, výkaz zisku a straty, príloha), členení a obsahu ročnej závierky. Okrem toho obsahuje ustanovenia o hodnotiacich metódach (tzv. princíp najnižšej hodnoty) a o zverejnení ročnej závierky. Vytvorila tak európsky účtovnícky kódex, pričom pre menšie kapitálové spoločnosti (merané podľa bilančnej hodnoty, výnosov a počtu zamestnancov) postačuje vyhotovenie skrátenej bilancie.

• Smernica koncernovej bilancie - podľa doplňujúcej 7. obchodnoprávnej smernice 83/349/EHS zo 16. mája 1983 sú všetky spojené podniky v ES povinné vyhotoviť konsolidovanú koncernovú ročnú závierku.

• Kapitálová smernica - 2. obchodnoprávna smernica 77/91/EHS z 13. decembra 1976 stanovuje minimálny kapitál akciových spoločností so sídlom v EÚ na najmenej 25 000 ECU (EUR). Minimálny kapitál predstavuje vklad vecného majetku, pričom sa môže vložiť len taký majetok, ktorého hodnota sa dá skutočne hospodársky určiť.

• Smernica o jednoosobových spoločnostiach - 12. obchodnoprávna smernica 89/677/EHS z 22. decembra 1989 stanovuje v celom spoločenstve prípustnosť kapitálových spoločností jednej osoby (najmä vo forme s. r. o. s jediným spoločníkom). Takéto spoločnosti sú napríklad v Nemecku, Rakúsku, Dánsku alebo v Holandsku dávno povolené; v iných členských štátoch EÚ, napríklad vo Francúzsku, v Belgicku, Grécku, Španielsku a v Portugalsku, boli doteraz nezákonné. Osobitnou cestou išla Veľká Británia, Írsko a Taliansko, kde síce boli povolené kapitálové spoločnosti len s jedným spoločníkom, avšak takáto spoločnosť nemohla získať vlastnú právnu subjektivitu, čo malo za následok, že jediný spoločník ručil neobmedzene za záväzky spoločnosti.

• Smernica štruktúry, zatiaľ neschválená. Zvlášť citlivou oblasťou nariadení týkajúcich sa práva obchodných spoločností je ich organizačná štruktúra. Návrh 5. obchodnoprávnej smernice predložený Európskou komisiou už v roku 1972, sa zaoberá jednotnou úpravou riadenia akciových spoločností. Členské štáty EÚ majú právo si vybrať z dvoch systémov riadenia:

a) Dualistický systém riadenia (známy z Nemecka a Holandska) v ktorom vedúci riadiaci orgán (predstavenstvo) je podriadený dozornému kontrolnému orgánu (dozornej rade).

b) Monistický systém riadenia (známy z Veľkej Británie a Francúzska), ktorý sa skladá len z jedného riadiaceho orgánu (board of directors, conseil d'administration). V tejto súvislosti je zvlášť sporná sociálnopoliticky výbušná otázka spolurozhodovania zamestnancov v podnikoch; z tohto dôvodu je tu možnosť voľby spomedzi viacerých modelov.

2. Zjednotenie

Nezávisle od harmonizácie národných obchodných práv sleduje EÚ druhú, paralelnú stratégiu: vytvoriť nové nadnárodné formy obchodných spoločností na úrovni Európskeho spoločenstva. Tento posledný vývoj, na konci ktorého by raz mohol byť

jednotný kódex

európskeho obchodného práva, sa v roku 1988 rozhodnutím Európskeho súdneho dvora v kauze Daily Mail urýchlil. V súlade s tým možno požadovať, aby obchodné spoločnosti, ktoré chcú preložiť svoje sídlo do iného členského štátu, boli v štáte, kde pôvodne sídlili, zrušené a mohli založiť novú obchodnú spoločnosť v novom sídelnom štáte. Keďže pri zrušení prevádzky sa odkryjú a zdania všetky skryté rezervy, nemá preloženie sídla v rámci EÚ pre väčšinu podnikov hospodársky význam. Schodnou obchodnoprávnou alternatívou je zavedenie samostatných, v celom ES identických európskych foriem obchodných spoločností.

Doteraz existovala len jedna jediná takáto forma obchodnej spoločnosti, Európske hospodárske záujmové združenie (EHZZ). Európska akciová spoločnosť (Societas Europaea) nemohla byť napriek tridsaťročným rokovaniam uvedená do života. Ani novšie návrhy nariadení Európskej komisie na typ Európskeho družstva, Európskeho združenia a Európskej vzájomnej spoločnosti nepriniesli dosiaľ nijaký výsledok. Pozrime sa bližšie len na EHZZ a na stav prác na Európskej akciovej spoločnosti. Inštitút EHZZ bol vytvorený na základe nariadenia EHS č. 2137/85 z 25. júla 1985, ktoré sa opiera o článok vypĺňajúci medzeru - čl. 235 nariadenia EHS (teraz čl. 308 ES). Členom EHZZ sa môžu stať všetky podniky podriadené fyzickým osobám alebo spoločnostiam, pričom najmenej dvaja členovia musia pochádzať z rôznych členských štátov EÚ (čl. 4 ods. 1). Táto

nová forma

obchodnej spoločnosti (osobná spoločnosť), ktorá môže mať podľa voľby dotknutého členského štátu status právnickej osoby (napríklad vo Francúzsku) alebo môže byť koncipovaná aj ako spoločenstvo fyzických osôb bez právnej subjektivity (napríklad v Nemecku a Rakúsku), je vhodná predovšetkým na cezhraničnú spoluprácu strednostavovských spoločností a osôb v slobodných povolaniach z rôznych členských štátov EÚ (napríklad celoeurópsky pôsobiace advokátske kancelárie a kancelárie daňových poradcov). EHZZ smie pre svojich členov vykonávať len pomocné činnosti; pomocný charakter je o. i. vyjadrený v zákaze ziskovosti. Vzniknuté zisky sa delia medzi členov a u nich sa aj zdaňujú. Členovia ručia tiež neobmedzene za všetky záväzky a pohľadávky. Schválenie právneho postavenia európskej akciovej spoločnosti patrí k najstarším a k najctižiadostivejším, zároveň ešte stále neuskutočneným zámerom ES/EÚ. Prvý návrh Európskej komisie opierajúci sa svojho času o čl. 235 nariadenia EHS bol predložený už v roku 1970. Dodnes sa však nedosiahla dohoda medzi členskými štátmi, pričom

najspornejší bod

rokovania sa týka rôznych modelov spolurozhodovania zamestnancov. V súčasnosti posudzovaný návrh komisie plánuje rozdelenie komplexu nariadení na dva osobitné právne akty: na základe čl. 95 nariadenia ES (realizácia vnútorného trhu) spočívajúce ústredné nariadenie a na smernicu o spolurozhodovaní zamestnancov, opierajúcu sa o čl. 44 ods. 2 písm. g nariadenia ES (obchodnoprávne ochranné ustanovenia).

Návrh vychádza z nasledujúcich základných princípov:

a) Európska akciová spoločnosť je kapitálová spoločnosť s vlastnou právnou subjektivitou, ktorej kapitál je rozložený v akciách; minimálny kapitál je 100 000 EUR.

b) Právna forma európskej akciovej spoločnosti sa môže používať vedľa existujúcich národných foriem obchodných spoločností. Európska akciová spoločnosť so sídlom v jednom členskom štáte EÚ musí byť rovnako uznávaná vo všetkých ostatných členských štátoch EÚ.

c) Vzhľadom na organizačnú štruktúru môže sa sídelný štát rozhodnúť medzi duálnym systémom riadenia (predstavenstvo - dozorná rada) a monistickým modelom (board of directors, conseil d'administration).

d) Sídelný štát má okrem toho možnosť voľby medzi viacerými modelmi o spolurozhodovaní zamestnancov (nemecký reprezentačný model, holandský kooptačný model, informačný model, model zmluvnej tarify).

Vývoj ukazuje, že európska akciová spoločnosť ako skutočná nadnárodná forma obchodnej spoločnosti, stojaca nad národnými formami obchodných spoločností, nebude v dohľadnom čase aktuálna. Právny inštitút európskej akciovej spoločnosti, ak vôbec uzrie svetlo sveta, zvýši právnu istotu, pomôže šetriť náklady za právne poradenstvo a registráciu a umožní preloženie sídla so zachovaním identity v EÚ. Na základe rozmanitých možností, ktoré by sa mohli otvoriť členským štátom v rozhodujúcich bodoch, ako je organizačná štruktúra a spolurozhodovanie zamestnancov, mohlo by nanajvýš dôjsť k čiastočnému zjednoteniu so silne národným prvkom.

Manfred A. Dauses