Zákutia neutrality

Diskusie o neutralite sú zrazu v móde. Rozhodujúci podnet dali Švajčiari svojím historickým „áno“ v referende o vstupe krajiny do OSN. „Neutrálne krajiny pomaly opúšťajú neutralitu,“ píše tak v slušne vyargumentovanej analýze o Švédsku, Fínsku, Írsku a Švajčiarsku agentúra AFP. „Základné princípy zahraničnej a bezpečnostnej politiky Fínska - neutralita a nezávislá obrana - musia byť programom aj budúcej vlády,“ akoby kontroval fínsky premiér Paavo Lipponen. Nedajú sa ani Švédi - v prieskumoch verejnej mienky sa ich proti vstupu do NATO vyjadruje rekordných 49 percent. No a svojou troškou do debaty prispel aj Nicolas Burns a Vladimír Mečiar úvahami o vplyve jesenných volieb na vstup Slovenska do Severoatlantickej aliancie, respektíve o počte ciest, ktorými sa môže malá krajina v srdci Európy vydať do budúcnosti.

Dá sa však v súčasnosti hovoriť o neutralite v klasickom zmysle slova? Je dnes krajina, ktorá nie je členom žiadneho ekonomického či vojensko-politického zoskupenia, naozaj neutrálna? Sotva.

Neviem si totiž predstaviť, že štáty, ktoré sa hlásia k rovnakému politickému systému a hospodárskemu modelu a v ktorých ekonomikách hrajú rozhodujúcu úlohu viac-menej tie isté nadnárodné spoločnosti, môžu v zásadnejších veciach stáť oproti sebe. A už vôbec si nedokážem predstaviť, žeby jedna z týchto krajín robila zahraničnú politiku v rozpore s hlavným prúdom, o vojne nehovoriac. Je celkom jasné, kto kde patrí. Integrácia či nezávislosť sú len otázkami techniky a taktiky.

Podľa Dante Alighieriho sú najhorúcejšie miesta v pekle rezervované pre tých, ktorí si v čase veľkej morálnej krízy zachovávajú neutralitu. Ale to je už o niečom inom.

Rastislav Boldocký