Slovensko má „žltú kartu“

Nepomer medzi vývozom a dovozom robí prievan

V Európe by sme len veľmi ťažko hľadali ekonomiku, ktorá má dvere do sveta otvorené doslova dokorán. Nepomer medzi dovozom a vývozom robí v ekonomike Slovenska nepríjemný prievan. Pod vplyvom prevládajúceho dovozu nám fúka rovno do kuchyne. Prievan bude ešte citeľnejší od 1. januára 2004, keď bude zahraničný režim SR voči svetovému obchodu plne liberalizovaný. Prílev a odlev devíz sa úplne uvoľní. Momentálne stojí SR pred liberalizáciou poslednej časti obchodných vzťahov. Výsledkom bude, že občania či podnikatelia si môžu voľne otvárať vlastné účty i v cudzine. Samozrejme, na vlastné riziko. Sprivatizovaný bankový sektor Slovenska by mal každému a kedykoľvek jasne ukázať, odkiaľ a kedy si požičať, kde peniaze efektívne uložiť. Odbúrajú sa takto posledné bariéry kapitálu, ktorý sa pre terajšie prekážky stále okúňa zaklopať na bránu slovenských podnikov. Radšej volí ako istejšieho adresáta pre svoje investície - českú, maďarskú či poľskú firmu. Okolo 60 % slovenského exportu smeruje na trhy EÚ. Ak sa členmi únie stane aj Česko, Maďarsko a Poľsko, bude to až 90-percentná nadviazanosť na týchto niekoľko štátov. Vlaňajší schodok obchodnej bilancie SR dosiahol 103 mld. Sk. Január 2002 ukazuje, že z nepriaznivej cesty

len tak ľahko

nezídeme ani v tomto roku. Nepomer medzi dovozom a schopnosťou slovenskej ekonomiky exportovať na svetových trhoch prevýšil 10 % HDP, a to už experti Svetovej banky a MMF vyťahujú „žltú kartu“. V nastávajúcich rokoch by mal byť deficit bežného účtu financovaný viac ako z polovice priamymi zahraničnými investíciami. Platí praxou overená zásada: pokiaľ je deficit bežného účtu platobnej bilancie financovaný viac ako 50 percentami priamymi zahraničnými investíciami, môže dosiahnuť 5 % HDP a nie je nebezpečný. Ak však nie je financovaný priamymi zahraničnými investíciami, potom sa úroveň prijateľného deficitu pohybuje okolo 3 % HDP. Podiel z príjmov z privatizácie štátnych podnikov je o to dôležitejší, že je jednorazový a nebude sa už nikdy viac opakovať. Slovenská ekonomika je životne závislá od exportnej schopnosti podnikov. Na mysli máme niekoľko kľúčových fabrík, ktorých stav zanecháva

markantné stopy

na vývoji celej ekonomiky Slovenska. Žiaľ, v roku 2001 začalo na jednu z nich krívať, keď nastal výrazný pokles vo vývoze automobilov. Súvisí to s určitou reštrukturalizáciou v samotnom Volkswagene Slovakia (prechod na novú výrobu automobilov), s recesiou v automobilovom priemysle v západoeurópskych krajinách a vôbec s ekonomickým poklesom u našich hlavných obchodných partnerov. Druhý najvýraznejší pokles vývozu sme zaznamenali pri chemických produktoch ( z 12,5 mld. Sk na 5,1 mld. Sk). Naopak, vzrástol vývoz strojov a zariadení. Na 35,5-percentný podiel na celkovom dovoze sa zvýšil dovoz investičných celkov v objeme za viac ako 33 mld. Sk. V tomto smere je NBS spokojná. V podstate súhlasí so stanoviskom vlády, že bežný účet platobnej bilancie bol v roku 2001 v rozsahu 63 - 66 % financovaný priamymi zahraničnými investíciami. Na porovnanie: v roku 2000 to bolo menej ako 50 %. Pokiaľ ide o rok 2002, odhad NBS hovorí, že to bude 81 %, najmä zásluhou predaja

49 % akcií SPP,

čo je výrazne nad deficit bežného účtu. Odborníci, ktorí na vývoj zahraničného obchodu SR pozerajú z iného zorného uhla, tvrdia, že ide iba o praobyčajný výpredaj štátneho majetku. Za skutočného investora považujú subjekt, ktorý navýši základné imanie, vloží peniaze do kupujúcej firmy, napríklad do Nafta Gbely či SPP, ako to urobil VW v bratislavskej automobilke alebo MOL v Slovnafte. V každom prípade je už teraz jasné, že po predaji plynárenského podniku a časti energetiky, investičný podiel začne klesať. Potom sa financovanie bežného účtu bude musieť zaobísť bez takýchto peňazí. Žiaľ, centrálna banka (na rozdiel od vlády) priznáva, že SR je ďaleko na chvoste Vyšehradskej štvorky, pokiaľ ide o záujem investorov. V roku 2000 sme sa síce dostali na druhé miesto, no neudržali sme si ho a vlani sme klesli. Česká ekonomika je stále stredobodom pozornosti. Preto ani nepodlieha tak citeľne rastúcemu dopytu po technologických celkoch a pod. Naopak, je schopná vybalansovať

chvíľkový nepomer,

keď dovoz prudko prevýši vlastnú exportnú schopnosť. Už dnešnými krokmi ovplyvňujeme vývoj po vstupe SR do EÚ. Mzdový vývoj i menová politika sa dostávajú do európskych regúl, čiže štát (verejný sektor) si odoberá menej z toho koláča, aby väčšia časť z neho mohla slúžiť na rozvoj podnikateľského sektora. Tá by mala vedieť, kde má investovať, kde bude zisk vytvárať. Centrálna banka sa vážne zaoberá otázkou, či má SR vstúpiť do Európskej menovej únie rýchlo alebo pozvoľna. Za rýchly variant sa prihovára niekoľko okolností: SR sa okamžite stáva súčasťou silného ekonomického i menového celku. Prináša to so sebou stabilné menové prostredie, pre podnikateľskú sféru prakticky zaniká

kurzové riziko

oproti EUR (ostáva iba zraniteľnosť oproti USD), anulujú sa náklady na konverziu mien. Takto vytvorené štandardné prostredie upokojuje myseľ potenciálnych investorov a urýchľuje ich pozitívne rozhodovanie. Nevýhodou rýchleho postupu je nízka výkonnosť našej ekonomiky, pomerne rýchle vyrovnanie platovej úrovne, a teda strata pozície SR ako zdroja lacnej pracovnej sily, pretrvávajúce veľké rozdiely medzi slovenskými a európskymi cenami tovarov i služieb, trhom práce atď. Dnes nie je isté, či by sme zvládli zároveň rýchlu liberalizáciu cien i dereguláciu cien zemného plynu tak, aby sa v roku 2003 s tým spojená rastúca inflácia zastavila, nabrala klesajúci trend a mohla sa do roku 2005 ustáliť na európskej úrovni 3,3 %.

Pri pomalom „otváraní dvier“ do EÚ by sme ešte istý čas mohli uplatňovať vlastnú menovú politiku, získali by sme čas na postupné zvyšovanie kondície a výkonnosti ekonomiky, cenové rozdiely by sme nemuseli „zaretušovať“ z večera na ráno. Vytvorili by sme si priestor a čas na dokončenie reformy, predovšetkým sociálneho sektora. Hendikepom by bol tlak na

verejné financie

a odsúvanie zásadnejších riešení. Politickému (zvlášť predvolebnému) pôsobeniu by sme sa prakticky nevyhli. Z týchto a ďalších dôvodov NBS preferuje rýchly variant. Podobnú reakciu už ohlásilo Poľsko a Maďarsko. Odborníci tam otvorene hľadajú odpoveď na otázku, bežať do únie alebo sa k nej približovať postupným prechádzkovým krokom. Ani samotná únia sa však nepribližuje k svojmu cieľu: v roku 2010 byť konkurenčne najschopnejšou a v hospodárskom raste najsilnejšou zónou sveta. Tomuto zoskupeniu štátov zrejme chýba politická vôľa, aby sa dlho plánované hospodárske reformy stali realitou. Najnovším ohniskom sporov sa stala liberalizácia trhu s elektrickou energiou. Proti sa postavilo Francúzsko, ktoré odmieta roky diskutované otvorenie trhu s elektrickou energiou a plynom konkurenčnému zápasu. Chce umožniť

voľný výber

pre veľkospotrebiteľov elektriny a plynu, ale malospotrebiteľov chce z konkurencie vyňať v celom rozsahu. Problém, ktorý nemohli v uplynulých dňoch vyriešiť ministri hospodárstva a financií na svojom rokovaní v Bruseli, posúvajú do Barcelony. Na summite v Španielsku sa príjme len všeobecný dokument o tom, že členovia EÚ sú ochotní najneskoršie v roku 2004 dosiahnuť, aby štátne rozpočty ich krajín boli takmer vyrovnané. Prisľúbia, že trhy práce zreformujú tak, aby sa stali efektívnejšie. Súčasťou í má byť vytvorenie priestoru pre starších ľudí, aby mohli pracovať dlhšie a pre ženy, aby boli za svoju prácu oceňované lepšie. Tento rok by sa v EÚ mali prijať aj zákony, ktoré budú upravovať rámec pre trhy s cennými papiermi. Pripraviť sa má aj smernica o vnútropodnikových obchodoch, vstupe na burzu, univerzálnych finančných koncernoch, penzijných fondoch a o spornej záležitosti, ktorou sa stali pravidlá o akvizíciách firiem v EÚ.

Tibor Bucha