Na slabého si každý dovolí

Výrobcovia sa majú združovať, znásobia svoje sily

Čí je vlastne tovar v regáloch supermarketov? No predsa majiteľa, prevádzkovateľa supermarketu. Nie je to však vždy pravda. Na trhu chce mať každý výhodnú pozíciu. Spotrebiteľ hľadá v supermarketoch a obchodných reťazcoch prijateľnú kvalitu za čo najnižšie ceny, výrobca chce od štátu, ale aj od obchodu čo najvýhodnejšie realizačné ceny a obchod, ten chce dosiahnuť čo najširšie „obchodné rozpätie“. Na dosiahnutie dobrých výsledkov obchodníci všeobecne, ale najmä obchodné reťazce používajú viaceré nečisté spôsoby. Vyvinula sa nenormálna situácia, ktorú si čiastočne zavinili dodávatelia potravín sami, či už poľnohospodári alebo potravinári. Svoju ústupčivosťou a mäkkosťou, nejednotným postupom proti nečestným praktikám. Ale aj tým, že medzi sebou neuzavreli dohody, organizačne sa nespájali do väčších celkov (na rozdiel napríklad od Českej republiky a Maďarska). Takže v súboji s obchodnými reťazcami zostali ako porazení. Má vôbec nejakú

oporu v zákone

najmä ten nehorázny postup, že tovar, ktorý už leží v regáloch obchodných reťazcov a tovar, ktorý si už ukladá spotrebiteľ do košíka, ostáva často majetkom výrobcu? S týmto problémom som sa obrátil na odborníka - legislatívca z ministerstva hospodárstva JUDr. Dušana Vilima.

- Naznačený problém sa odvíja od skutočnosti, že vlastnícke práva sú upravované v Občianskom zákonníku, a preto podľa paragrafu 123 Občianskeho zákonníka vlastník veci je v medziach zákona oprávnený predmet vlastníctva držať, užívať, používať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Z tohto posledného slovného spojenia „nakladať s ním“ je možné, aby vlastník veci svoje vlastníctvo prenajal. Na prenájom vlastníckeho práva platia ustanovenia paragrafu 663 Občianskeho zákonníka a obchodný reťazec, ten sa dostáva do pozície držiteľa tohto vlastníctva výrobcu. Lenže držba je upravená v paragrafe 125 až 131 Občianskeho zákonníka. Veľký obchodný reťazec nie je klasickým držiteľom oprávnení. Skôr ide o pozíciu tzv. detentora (detencia je stav, keď niekto vec skutočne ovláda, ale nevlastní ju, nakladá s ňou ako s vecou cudzou, ale je to

faktická moc

nad vecou). V paragrafe 659a Občianskeho zákonníka sa hovorí o nájomcovi. Z tohto hľadiska musíme pozerať aj na predaj ovocia a zeleniny, ale môže ísť aj o iné komodity.

Ovocie a zelenina, to sú najbolestivejšie produkty, pri ktorých vrátenie nepredaného tovaru znamená pre dodávateľa stratu z realizačnej ceny povedzme až desiatky percent.

- Je možná teoretická úvaha, aj s pohľadom na vecné bremená podľa paragrafu 150 Občianskeho zákonníka s tým, že na základe dohody, ktorú uzavrie výrobca potravín, a ten ich predáva cez potravinový reťazec alebo veľké obchodné reťazce, a tým, „kto si to prenajal“ - lebo je to klasický nájomný vzťah Problém je však aj v tom, že nadnárodné reťazce alebo aj naše reťazce, konkrétne Jednota, sa nesprávajú vždy korektne voči vlastníkom a teda výrobcom hlavne potravín. Tu by mali brať do úvahy ustanovenie § 23 zákona č. 634 z roku 1992 o ochrane spotrebiteľa a hlavne § 6 ods. 3 menovaného zákona, ktorý hovorí o dobrých mravoch v obchodovaní. Vzťahuje sa to aj na

lízingové zmluvy,

lebo aj to je svojím spôsobom lízingová zmluva uzavretá prostredníctvom sprostredkovateľa, teda toho veľkého obchodného reťazca s pôvodným výrobcom.

Keď v rokoch 1992 - 1993 prišli k nám prvé obchodné reťazce, nikomu sa ani nesnívalo, že dôjde k takýmto praktikám. Ako keby sme sami prispievali k názoru, že sme menej vyvinutá krajina, niekde ako v Afrike, kde si môžu všetko dovoliť, teda všetko v prospech svojho vrecka, svojich ziskov.

- Slovenská republika nie je v Afrike a je okrem iného aj členom Medzinárodného obchodného združenia, ktoré prijalo celosvetové zásady medzinárodných obchodných zmlúv. Podľa týchto zásad (ich členom je o. i. Austrália, USA, Španielsko, Švajčiarsko, Švédsko, ale aj Slovenská republika a 56 ďalších štátov) majú členské krajiny postupovať. Tieto zásady rešpektujú obchodné reťazce vo všetkých krajinách. Zaujímavé, že u nás nie. Pritom je zaujímavé, že obchodné reťazce k nám prichádzajú z krajín, ktoré sú členmi tohto medzinárodného obchodného združenia. To, čo sme uviedli, že je u nás definovaný dobrý mrav - dobré mravy v obchodnoprávnych vzťahoch. Zásada dobromyseľnosti hovorí, že každá strana je povinná konať v súlade so zásadami dobromyseľnosti a čestnosti. Túto zásadu veľké obchodné reťazce pošliapavajú. Napríklad článok 1 Zvyklosť a prax hovorí o tom, že partneri sú vzájomne

viazaní zvyklosťou

a praxou, ktorú si zaviedli. Neverím, že v Nemecku alebo vo Francúzsku, odkiaľ reťazce prichádzajú, je taká zvyklosť, akú si zaviedli na Slovensku. Podľa paragrafu 236 Obchodného zákonníka zmluvné a obchodnoprávne vzťahy, ktoré nepodliehajú dobrým obchodným zvyklostiam, nepodliehajú ani pod právnu ochranu. To všetko by si mali obchodné reťazce a veľké obchodné domy uvedomiť. Otázkou je, či naši výrobcovia sami niečo robia proti takýmto praktikám.

Nedá mi to a vyslovím podozrenie, že aj menej výhodný „obchod“, najmä ak je objemovo dostatočne významný, je pre pohodlie manažérov výrobcu výhodnejší ako obchod „čistejší“ čo sa týka podmienok, ale v malých množstvách. Nechcú o tom hovoriť ani novinárom, ale čo je horšie, neponáhľajú sa ani so spájaním sa do ekonomicky mocnejších celkov.

- Možno niektorý z neopatrných partnerov aj naletel, nemožno vylúčiť ani túto eventualitu. V článku 3 odsek 8 medzinárodných zásad je upravená aj otázka ľsti. Strana môže vyhlásiť zmluvu za neplatnú - ako jednostranný právny akt - ak ju k jej uzavretiu prinútila druhá strana skreslením skutočností alebo svojím správaním alebo zatajením okolností. Lebo ani

od prvej chvíle

nemuselo byť všetko jasné, ako to bude prebiehať aj pokračovať. A potom z toho celého, niekedy v rozpore aj so zdravým rozumom, vyplynula skutočnosť. Zodpovednosť na regáloch či v sklade, za škodu na tovare, v čase, keď sa nachádzal v priestore veľkopredajne, niesol vždy ešte výrobca. Býva to nielen lesť, ale aj vyhrážanie sa, ak nedáš zalistovací poplatok, tak ti to neumiestnim na mojich regáloch. Článok 3 odsek 9 o vyhrážke hovorí, že strana môže vyhlásiť zmluvu jednostranne za neplatnú, ak k jej uzavretiu došlo pod vyhrážkou, prípadne výraznou nerovnosťou zmluvných strán. Právny systém SR, aj keď nemá v súčasnosti ešte zákon o obchodných reťazcoch, umožňuje teda obranu výrobcov a vlastníkov.

Ivan Klačanský