Ambície v korupčnom lepidle

Za dva roky 14 úplatkárskych afér CDÚ a SPD v Nemecku

Zneužívanie politickej moci na úplatkárstvo má dnes globálne rozmery. Tejto neresti sa s rozkošou oddávajú politické strany po celom svete, čo dokumentujú najnovšie škandály v Nemecku, vo Francúzsku, Veľkej Británii či v USA, kde v korupčnom kotle miznú sedemmiestne sumy. Dokonca pred časom korupcia podrazila aj pevné nohy Európskej komisie. A Slovensko tiež nie je výnimkou v miere danej jeho privatizačnými rozmermi. Nemeckí voliči už pred vyše tromi rokmi potrestali v korupcii sa čľapkajúcich kresťanských demokratov tým, že preferenčne ohodnotili ich vlažných protivníkov z tábora sociálnych demokratov. Voliči teda nevolili za niekoho, ale proti dehonestovanej CDÚ, ktorú chceli pôvodne vyzdvihnúť na vládny piedestál. Vyhrala však Schröderova veta - „sme zárukou stability“. Pár mesiacov pred septembrovými voľbami vykvitnutý škandál prijímania darov Schröderovými priaznivcami priniesol na oplátku hlboký pokles preferencií SPD, a to až na dvojročné minimum. A hoci si to kancelár nechce priznať, pomer 33 percent k 41 je priamym odrazom nečestnej praktiky financovania politických strán.

Nemecko nie je jediné. Podľa výskumu Transparency International sú v západnej Európe a Severnej Amerike medzi najviac korumpovanými krajinami Belgicko, Nemecko, Grécko, Taliansko, Portugalsko, Francúzsko, USA a Veľká Británia. Posledné obhajovanie Blairovho lobingu („musíte mi veriť, že za tým nie je nič skorumpované“) pre zahraničné zákazky indického biznismena Lakshmi Mittala, ktorý štedro podporil stranu pred voľbami sumou 125-tisíc libier, otvoril diskusiu o korupčnom financovaní politických strán v Európe, ale aj USA (Enron). Zaujímavé je však najviac Nemecko, lebo hoci tu sa aféry mediálne vyšetrujú už vyše desať rokov, len za posledné dva roky je to štrnásť takýchto prípadov kresťanských alebo sociálnych demokratov.

Len letmo: Začalo sa to všetko zrútením statného kolosu, ktorý predstavoval vtedajší rovnako mohutný kancelár H. Kohl. Škandál anorekticky takmer zničil jeho reputáciu šestnástich rokov na poste kancelára a 25 rokov na poste strany. Avšak, mýlil sa ten, kto následné odhalenia pripisoval na jeho účet. Bol to vrchol ľadovca, ktorý lavínovito obnažil všetku ukrytú špinu. Ľadový šok pre stranu prišiel v podobe Schäubleho priznania, že v roku 1994 prevzal od lobistu a obchodníka so zbraňami K. Schreibera obálku so 100-tisíc markami ako dar pre stranu. Hoci ju odovzdal strane, „nezaujímal sa už, ako prešiel jej obsah účtovníctvom“. Tento uterák do ringu však hodil až v januári 2000. Len aby sme boli presní, už v roku 1991 dal dvom emisárom CDÚ kufrík s milión markami, ktoré sa tiež vyparili. V roku 2000 padla aj hlava Kohlovej protežantky Merkelovej, pôsobiacej osem rokov vo funkcii generálnej tajomníčky, ktorá sa neočistila sebavedomým vyhlásením, že je čistá. Je ťažké uveriť, že by korčuľovala okolo financií strany so zaviazanými očami a unikol jej tak vlastný nezdanený plat z tajných kont CDÚ v období rokov 1997 - 1998. Podobne dopadol aj šéf hessenskej CDÚ a vtedajší minister vnútra I. Kanther, ktorý, aby zamlčal čierne kontá vo Švajčiarsku, falšoval účty CDÚ, no prišlo sa na to, že na ne v 80. rokoch prijal slušný balík 7 až 8 mil.

V Nemecku nebolo doteraz podľa zákona pre firmy trestné dávať na presadenie či získanie zahraničných zákazok úplatky, a to aj vládnym predstaviteľom danej krajiny, ktoré si dokonca mohli odpísať z daní. Okrem toho za korupciu možno na základe tamojšieho trestného zákona trestať len štátnych a vládnych úradníkov a členov parlamentu, no nie podnikateľskú komunitu, ktorá pod takéto právo nepatrí. Je otázne, či si podnikatelia svojvoľne interpretovali daný zákon alebo politikom tak záležalo na získaní volebného víťazstva, že riskovali zalepenie svojich ambícií do korupčného lepidla. Po CDÚ sa totiž naň ako mucha nalepilo aj SPD. Schröderova záruka stability padla s odhalením toku finančných darov pre SPD v rokoch 1994 - 1998 cez fiktívne švajčiarske firmy, ktorý dosahoval takmer 29 mil. mariek. Kolínska SPD z neho dostala len pol milióna. Nikto zatiaľ „nevie“, kde je zvyšok. Darovaná suma rozporciovaná na účely mlčanlivosti o darcovi (ako tvrdí namočený kandidát SPD na starostu mesta a zároveň bývalý líder SPD F. Münterfering, prevzal 424-tisíc eur, ale „nevie nič“ o mene darcu) tak putovala k niekoľkým členom strany, aby prišla naspäť ako dar pre SPD. Do aféry je namočený priamo aj G. Schröder, keďže príslušnú sumu vyplatila firma na spracovanie odpadu, ktorá jeho terajšiu volebnú kampaň financuje (spomínaných pol milióna). Medzi ďalšími sú poslanci mestského zastupiteľstva za SPD, keďže oni za to na oplátku vplyvne prispeli k odklepnutiu zákazky pri výstavbe mestskej spaľovne odpadov práve pre spomínanú firmu. Kolínska SPD sa nepoučila (v roku 1999 musel Münterfering odstúpiť pre ilegálne obchodovanie s akciami). Neresti korupcie sa však s rozkošou oddali už predtým aj členovia federálneho parlamentu za stranu zo severného Rýnska-Westfálska pre spreneveru a v druhom prípade pre zneužitie na vlastné obohatenie sa z verejnej zákazky. Oba prípady sa stále vyšetrujú.

Určitú, aj keď ironicky štylizovanú pravdu mal šéf financií nemeckého spolkového štátu Bádensko-Württembersko že „len blázon v týchto dňoch lúpežne vykráda banky, aby sa obohatil“. Pravda, myslel na rozsiahle obohatenie sa jednej nemenovanej firmy v lete minulého roka práve z čiernych kont. Bez hanby to však platí aj na prijímané „dary“ nemeckých politických špičiek. A na najnovší škandál Schröderovho financovania kampane. Kým pred časom mohol tvrdiť, že má percentuálne krajinu vo vrecku, voliči neradi počúvajú, že „Nemecko je viac skorumpované, ako sa zdalo“ (šéf Transparency International P. Eigen). A už vôbec nie Schröderovo hodnotenie čistoty strany. Napokon, upadajúce percentá pár mesiacov pred voľbami mu to transparentne dokazujú.

Slávka Blazseková