Posledný zhasne svetlo?

Komentuje Zuzana Krútka

Postoje k migrácii za prácou do zahraničia sa pohybujú medzi dvoma extrémnymi názormi. Prvý patrí do kategórie „ak chcú, nech si len idú“, druhý prezentuje tragédiu vyľudňovania krajiny a úniku mozgov. Ako obyčajne, pravda je niekde uprostred a keď ju poobraciame, zistíme, že má svoje dobré i zlé stránky. Pravda, ak nám reprezentatívny prieskum ukázal, že každý tretí občan Slovenskej republiky uvažuje o odchode do zahraničia za prácou, najčastejšie do Nemecka, Rakúska, zámoria, Českej republiky, Veľkej Británie a Talianska, nemožno to prejsť mávnutím rukou. Najmä ak viac ako polovica (takmer 55 %) z nich je vo vekovej skupine do 24 rokov. Určite nie všetci z tých, ktorí o tom uvažujú, naozaj svoj odchod uskutočnia. Aj preto, že nie všetci nájdu možnosť zamestnať sa. Z toho však vyplýva, že odídu predovšetkým tí, ktorí ovládajú profesie tam žiadané. Informatici, zdravotné sestry, kvalifikované ošetrovateľky detí, starých a chorých. Ďalšia skupina pôjde robiť prácu menej kvalifikovanú, inú, než na akú majú profesijnú prípravu. Predovšetkým však platenú lepšie ako v SR.

Pretože asi dve tretiny záujemcov o prácu v zahraničí neuvažuje s pobytom dlhším ako jeden rok, nemusíme mať strach z vyľudnenia krajiny. Nezamkneme to tu a nebude toho posledného s úlohou zhasnúť svetlo. Pravda, 6,5 % s potenciálnych záujemcov chce vonku zostať natrvalo. Ale veď človek, občan tejto planéty, nech sa narodil kdekoľvek, má právo žiť tam, kde sa mu páči, ak ho aj okolie akceptuje. Vieme však, že život cudzinca, gastarbeitra, nie je med lízať a presadiť sa dokážu len silné nátury. Blahobyt v krajinách, budia obdiv svojou životnou úrovňou, a to nielen materiálnou, ale aj kultúrou vzťahov, je výsledkom tvrdej práce. Takej tvrdej, ako si často nevieme u nás predstaviť. Kto hľadá v zahraničí zdokonalenie svojich odborných znalostí, ale aj ten, kto si chce „len" zarobiť, má tam šancu zvyknúť si na pracovný rytmus, výkonnosť, dôsledné plnenie povinností, samostatnosť. Vlastnosti, ktoré, chvalabohu, začína vyžadovať čoraz viac aj našich firiem. Ak si naši mladí po roku alebo po piatich, ktoré strávia v zahraničí, prinesú domov nielen peniažky našetrené na byt či založenie vlastného podnikania, ale aj tieto pracovné návyky, môžeme byť len radi. Ak sa nebudú chcieť vrátiť alebo ak nedokážu to, čo sa vonku naučili „implementovať“ do domácej praxe, potom by to bola strata.